Toto som ja a toto je moja sestra Žofka. Máme sa veľmi radi. A tak sme sa raz spolu vybrali na lúku, kde bola veľká tráva. Chceli sme nazbierať huby a maliny. Starkej sme vzali z kuchyne nožík, ale tak aby to nevedela, lebo by sme iste dostali výprask.
Keď sme prišli na lúku, začal som zbierať maliny. Moja sestra hľadala zasa huby. Mne to šlo rýchlejšie. Ale Žofka musela byť opatrnejšia, lebo mala v ruke nožík.
Videli sme veveričku, ktorá hodila na nás oriešky. Asi sa jej nepáčilo, že zbierame huby pod stromom kde býva.
Tu nás niekto prekvapil. Bola to myška Hryzka - zapišťala a priniesla nám Pop-corn, ktorý máme zo všetkého najradšej. Veľmi sme sa potešili a aj sme pekne poďakovali, ako nás to naučila naša starká.
Myška pišťala od radosti a tešila sa, že aj my sa tešíme. V tom začula, ako niečo šuchoce a dupoce. Zľakla sa a skryla sa do diery.
My sme sa tiež zľakli, ale iba na chvíľu. Po chodníčku totiž cupotal ježko Jožko. Usilovne si zbieral hubky, aby v zime nebol hladný. Keď to videla moja sestrička, hneď vytiahla zo svojho košíka tú najkrajšiu a položila mu ju na chrbát. Ježko sa poďakoval a s radosťou si odnášal hríbik do domčeka.
V našich srdiečkach ostalo veľa radosti... A keď sme sa vrátili domov, tak sa tešila aj naša starká a povedala: „Ďakujem Bože, že ste sa vrátili“... A viete kto sa netešil? Boli to naši rodičia, keď sme im rozprávali o našom dobrodružstve.
Nielen že sa netešili, ale ešte sme dostali aj výprask, vraj to bolo nebezpečné a mohlo sa nám niečo stať.... Že by fakt, mamka a ocko zabudli na čarovné slovko: „Ďakujem“