Ale ako som k tejto meditácii došla?
Sedela som pred ambulanciou a čakala na výsledky. Niekoľko minút pred tým ako odbila dvanásta vstúpil do miestnosti starý pán so svojim vnukom. Pozdravili sa a sadli si k oknu.
„Dedko, pozri sa, tí ujovia tam orezávajú konáriky zo stromov." Ukazuje drobec a vážne skúma situáciu za sklom. „To treba?"
„ Veru, treba. Malé konáriky musia ísť dole, aby mal ten veľký silu a aby potom strom mohol dať viac ovocia." - vysvetľuje starký a na jeho zvráskavenej tvári ožíva jarná túžba žiť. Mimovoľne si pohladí svojou ľavou rukou pravú, akoby jej chcel dodať sily.
Vnúčik to vidí a tiež sa pozrie na jeho vekom poznačené dlane. „Aj ty vieš obriezať konáriky zo stromov?" - položí polootázku, a úsmev mu prezrádza odpoveď. „Viem a naučil som to aj tvojho ocka. Bol trocha väčší ako ty. Vtedy ešte neboli nožnice ako teraz a tak sme konáriky pilovali ťažkou pílkou. Ale ani tá pílka nebola taká ťažká ako to, aby som tvojmu ockovi vysvetlil, ktorý konárik má odrezať a ktorý nie." - pokrútil hlavou.
„Ale môj ocko sa to naučil, však?"- uisťuje sa malý. „Naučil, naučil. Len mi je ľúto, že..." Starý otec sa zahľadel do diaľky. No dieťa, akoby jeho povzdych nepočulo.
„A keď to vie ocko, prečo to nevie ujo Štefko?" - začalo hľadať príčinu. „Veď to, môj zlatý. Štefko ešte ani nevedel chodiť, keď - aha - tuto moja ruka."- ukázal na svoju pravicu bez sily. „Nestihol si ho to naučiť však?" - zašepkal súcitne malý a pohladil deda po ruke.
„Môj oco hovorí, že ujo Štefko nič nevie, že je grambľavý. On nevie ani orezávať konáre zo stromov. Ale on nevie nič preto, že si ho to nestihol naučiť však?" - pýta sa a pozerá starkému priamo do očí. Tie sa lesknú. Bolesťou? Nádejou?
„Nestihol. A keby si tvoj ocko vedel vážiť človeka i prácu, tak ho to naučí, veď je od Števka o 10 rokov starší." - vzdychol si a povedal niečo, čomu vnuk celkom presne nerozumel.
„Ale on ho to nechce naučiť, on na neho nadáva. Bol som pri tom. Hádali sa v tvojej záhrade."- vysvetľuje dedovi. Starček prikývne. „Je mi to ľúto. Keby som mohol, sám to Štefka naučím. Veď vieš." „Viem."- nedovolí mu dokončiť vetu. „Urobil by si to, keby si mal zdravú ruku."
Ostala chvíľa ticha. Dedko si podal ruku s bolesťou a v myšlienkach sa vrátil do minulosti. Vnúčik pozeral na pánov v oranžových reflexných vestách, ako sa pasujú s konárikmi. A v tom z neho vyliezla nečakaná otázka.
„Dedko, čo myslíš, naučí ma tato obriezať stromy. Alebo aj mne bude hovoriť, že som grambľavý?"
V tom sa otvorili dvere na ambulancii a ja som sa slávnostne postavila... Možno práve preto, aby som nemusela počuť odpoveď, ktorú dal starký svojmu vnúčikovi...
A možno preto, aby som si uvedomila, že najkrajšia metafora o človeku je jeho príklad, ktorým pomáha inému, aby sa naučil robiť to, čo ešte nevie.
