Po chodníku kráča dôchodkyňa. Pozdravíme sa a ona sa pristaví. Dá si ruky v bok a spustí: „Škoda že v nebi nemajú telefón... Tak by som im povedala svoje...."- rozhorčuje sa. „Videli ste zasa tých našich politikov. Ani som sa pre nich nemohla naobedovať, tak ma rozčertili. Keby ešte žil môj starý, Pán Boh nech ho v tom nebi oslávi! Ten by to tak nenechal! Povedal by svoje aj Ficovi, aj Hájikovcom aj Radičke." Jej hlas sa dostával na maximum volume. Vykrikovala niečo o tom, že nechápe ako sa na našich politikov môže pozerať celé nebo, keď ju z nich ide trafiť.....
Okolo nás prechádzali ľudia. A ona stále za svedkov proti politickej scéne a reláciám typu :"Na telo", alebo „O päť minút dvanásť." zvolávala všetkých svätých a prekárala celú rodinu, ktorá má iný názor ako ona.
Videla som úsmevy okoloidúcich. Deti, ktoré sa pýtali, prečo „teta kričí", keď oni majú byť na cintoríne ticho. Nemohla som sa však dostať k slovu.
Zrazu popri nás prechádzal bezdomovec. Zastavil sa. Pozrel sa jej do očí a bez nejakého vysvetlenia ju častoval menom zvieraťa, ktoré nám dáva mlieko.
Dôchodkyňa sa zarazila a prekvapene pozerala do jeho zvráskavenej tváre. Ten sa však pozrel na mňa a len tak, ako by sa ho to netýkalo prehodil: „Ja sa vám čudujem, že si od tejto baby dáte kaziť nedeľu." Ešte raz sa jej pozrel do očí a povedal: „Z úcty k človeku, či už živému, alebo mŕtvemu správajte sa aspoň na cintoríne slušne. Ja idem za svojou manželkou." Odišiel.
Kým sa teta politička spamätala, rozlúčila som sa aj ja a vydala som sa k hrobu, kde som mala pôvodne namierené.
Bolo tam ticho. Sviečky svietili, kvety sa pohybovali v jesennom vánku. Kultúra cintorína sa vôbec nepodobala tej politickej, ktorú mi prezentovala pani dôchodkyňa.
Stála som pri hrobe a spolu so mnou moje myšlienky. Na pomníku bola malá obyčajná fotka, za ktorou sa skrýval život človeka.
Takého obyčajného, ktorý sa síce nevenoval politike, ale urobil v živote veľa dobra a správnych vecí.
Nepozeral často televíziu, ale vždy, keď mal príležitosť, porozprával sa s človekom, ktorého stretal...
Nebol bohatý, no vždy ďakoval za to, čo mal... Bol spokojný, napriek tomu, že z jeho života postupne odchádzala sila...
A vedel počúvať a snažil sa počuť to, čo iní hovorili....
Prišla som, lebo dnes mal narodeniny. Nevedela som, čo mu mám priať, veď už je v nebi a tam majú všetkého plno a tak som ho prosila, aby nám pomohol rozdávať to, čo kedysi rozdával on - radosť, pokoj a lásku a možno menej nadávať na politikov, a viac žiť vzťahy s tými, ktorých máme po ruke.
Veď nejaké „Na telo", či „O päť minút dvanásť" nás nemôžu privádzať k hádkam, či nenávisti. Alebo dáme sa nimi prevalcovať?
