... a hľadala som aj svoje miesto v živote.
Kostol a cirkev som poznala z „rýchlika...“. Zástavky boli nasledovné: krst, prvé sväté, birmovka... a občas ako poslušná dcérka a vnučka – aj nejaká tá omša...
No to, čo driemalo vo mne bolo niečo oveľa hlbšie... Bolo to dobrodružstvo hĺbky i výšky. Jednoducho som vedela, že „manželstvo“ akosi nie je pre mňa, a chcela som žiť v láske... a pre lásku...
Raz som stretla Jarku – moju novú kámošku, ktorá mi rozprávala a svedčila o tom, ako je to úžasné, že sme spasení, že sme zachránení... a že Ježiš prišiel, aby nám daroval lásku a spoločenstvo... a aj my sme povolaní, aby sme mu patrili, odovzdali život...
Zdalo sa mi, že sú to všetky odpovede na moje nevyslovené otázky a tak som zakotvila na istý čas v sekte.
Spočiatku sa mi to tam aj „pozdávalo“. Skutky lásky, modlitby, živé rozhovory s Ježišom, čítanie biblie, trávenie času medzi sebou, spoločné akcie...
Lenže... ja som človek pýtajúci sa...
Po niekoľkých týždňoch som sa začala pýtať na to, prečo sa mám na katolíkov pozerať ako na svojich úhlavných nepriateľov, prečo mám pohŕdať sviatosťami ako je spoveď, Eucharistia a prečo sa posmieť ľuďom, ktorí si úprimne myslia, že Panna Mária je ich Mama... (veď ak sa to niekomu páči chodiť na omšu, tak nech si ide)
A výsledok?
Ohromujúci.
Bola som vyhlásená za „nečistú“, za tú, ktorá bola dlho vo svete a ktorá je v moci Zlého... (teda pomaly prekliata)
Nasledovala okamžitá „liečba“ – modlitby za duchovné oslobodenie, zriekanie, za oslobodenie od prekliatia...
A namiesto lásky, po ktorej som túžila... nastúpil strach.
Horlivo som sa modlila, ale nie preto, že by som ďakovala Bohu, alebo preto, že by som ho prosila o požehnanie, ale preto, lebo som bola presvedčená, že Boh to chce!!! A ak sa nebudem modliť, tak to neskončí dobre...
Chodila som na stretká, lebo som sa bála Božieho hnevu! Čítala som bibliu, lebo som sa bála Božieho trestu....
Prestala som rozprávať o sebe, lebo všetko čo som povedala bolo v spoločenstve namierené proti mne...
Prešlo niekoľko mesiacov a môj život sa stával peklom. Nevedela som sa smiať, a nemala som vnútornú radosť. Závidela som katolíkom, ktorým stačí omša v nedeľu...
Blížil sa deň, kedy odo mňa chceli, aby som sa zriekla krstu a všetkého, čo ma s katolíkmi spája ...
Mal to byť deň môjho oslobodenia, odpútania sa od tohto sveta a života pre Boha.
Nevedela som, čo mám robiť. Priala som si, aby Boh nebol... Aby to všetko bola iba rozprávka... (ale niekde vo svojom vnútri som vedela!!!! že Boh je. No nebola som si istá tým, či je taký, akého si ho ja predstavujem)
V jeden večer som stretla známeho - „katolíka“ a s pátosom som mu porozprávala o chvíli, kedy sa zrieknem krstu, lebo ja musím byť spasená a musím... svedčiť o Bohu a musím... čítať bibliu...
Otváral oči. Nevedel, čo mi má na to všetko povedať. Vyšla z neho len jedna veta: „Ty si otrok...“
Toto slovo mi vyrazilo dych.
Áno, som otrok, ktorý má strach pred svojim pánom a ktorý sa necháva ovládať „pastorom“ – pastierom istej skupiny ľudí...
Som otrok, ktorý sa modlí, aby vedel, čo si má ráno obliecť, ktorý odprosuje za všetky hriechy sveta a cíti že je ako vyžmýkaná handra...
Bola som otrok...
Ráno, keď som šla do školy, som znova stretla „katolíka.“ Rozprávali sme sa a vraj, on celú noc premýšľal nad tým všetkým.... a modlil sa aby som našla zmysel svojho života...
Do ničoho ma nenútil. Iba bol pri mne. Hovorili sme o bežných veciach... a ja som sledovala svedectvo jeho života...
Keď som mala strach, stál pri mne. Povzbudzoval ma a hovoril mi, že to čomu verím, nie je pravda. Kládol otázky a spoločne sme hľadali odpovede...
Pre mňa za začala náročná cesta návratu... A naozajstného hľadania vzťahu s Bohom a s cirkvou....
Musela som prežuť „ignorantské správanie“ mojich bratov a sestier zo sekty, ich pokusy o presviedčanie, a uisťovanie, že to čo žijem – je rovná cesta do zatratenia...
Je to za mnou.... a je to veľmi cenná skúsenosť....
Ale prečo to píšem?
Mnohí ľudia žijú práve v otroctve rôznych spoločenstiev, ktoré v mene Boha manipulujú s ich ľudskosťou...
Prichádzajú, rozprávajú...
Snažia sa nás presvedčiť slovom, že musíme so sebou niečo robiť...
Čo ich ženie? Skutočný záujem o človeka? Alebo iba strach?
Stretávam ľudí, ktorí sú v sektách a nevedia ako ísť z nich von. Vo svojom vnútri sa cítia spútaní strachom a bezmocnosťou...
Chcem vám len povedať. Dá sa to!!! Dá sa skončiť s tým, čo do vás vkladajú fanatickí pastori /teda pseudo – kňazi v sektách/...
A možno vám k tomu pomôže aj jedna kniha. Jej autorkou je Renata Eremiášová a volá sa: Viki, Viktor a Búh. Autorka vie o čom píše...
Nie je fiaskom byť v spoločenstve, kde sme manipulovaní, fiaskom je ostať tam, napriek tomu, že o tom vieme.
