reklama

Ocko, ty si zomrel. Tak prečo stojíš vo dverách???

Dnes sme začali ďalší školský rok. Prvý deň je za nami a ja, ako vždy, sedím a myslím na všetkých drobcov, ktorí chodili a chodili do našej materskej školy. Každý z nich zanechal vo mne hlbokú brázdu, niečomu ma naučil ale i od niečoho odnaučil. Dnes, keď si spomínam na chlapčeka menom Peťko, mám v srdci smútok. Prečo? Lebo my dospeláci pre svoju „sebeckosť“ vieme poorať i to, čo je nepoorateľné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Peťko do našej materskej školy prišiel už ako predškolák. Bol iný ako ostatné deti. Mal ocka i mamku, ale nerozumeli si. Rozvádzali sa. Malému nič nevysvetľovali, ale kupovali si ho hračkami, sľubmi, pozornosťou. 

Po niekoľkých mesiacoch Peťko ostal bývať iba s mamou. Občas pri hre s autom zaparkoval pri mne a vysolil, že jeho ...“ocko je zlý, že ho nemá rád, že sa s ním nebude rozprávať, že....“

Vtedy som si k nemu sadla na koberec a rozprávali sme sa.... 

Z času na čas sa v okne zjavila hlava Peťkovho ocka. Chcel ho vidieť. Ako tvrdil „aspoň na chvíľu.“ Vždy mu priniesol nejakú hračku. A napriek všetkým Peťkovým monológom, ktorými bol kŕmený, zvíťazila detská zvedavosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Netrvalo dlho a otec so synom si padli do náručia. Ocko ho vyhadzoval do výšky, syn sa dotýkal jeho mierne neoholenej tváre a obaja sa šťastne smiali....

Najkrajším darom /a to aj pre mňa/ bolo, keď Peťko, s hračkou vchádzal späť do triedy a kričal: „Ja som to tušil. Môj ocko ma má rád!!!“

Netrvalo dlho a hneď popoludní, keď sa vrátil zo škôlky začalo školenie. „Nerozprávaj sa so svojim otcom. Tie hračky ti dáva len preto, že ťa chce vziať. A pri ňom ti nebude dobre...“ 

Peťko sa stával arogantným, tvrdým predškolákom, ktorý mal všetko, vedel všetko, ale bál sa pohladenia i úsmevu. Otcovi, ktorý neprestával o neho bojovať neraz povedal: „Prepáč, nemôžem za tebou ísť, mama sa bude hnevať.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

... Prešiel istý čas a poštár priniesol list. Súd rozhodol. Peťko je zverený do výchovy matke. Bolo to „víťazstvo.“ A bolo pretlmočené aj synovi. „Odteraz nemáš otca. Pre teba zomrel.“  Malý sa zarazil. Ale nepovedal nič. Šiel s mamou oslavovať. Do cukrárne a potom do hračkárne. A dostal veľké auto. Niesol si v sebe tajomstvo svojho pohľadu na smrť... Ten kto zomrel, už nie je, je iba jeho duch – tak je to predsa prezentované v rozprávke. 

Začínal sa jún. Popoludní sme spolu s deťmi šli na školský dvor. Keď tu zrazu – spoza rohu kráča Peťkov otec.

Usmiala som sa, ako vždy niesol so sebou darček. Peťko však začal nepríčetne kričať. Rozbehla som sa k nemu. A všetko čo mi vedel povedať bolo iba: „Duch, duch!!!!“ Nechápala som. Jeho otec ho chcel zachrániť, no čím viac sa približoval, tým viac bol „malý“ nalepený na mojich rukách. Schmatla som ho a vošli sme do triedy, pričom som poprosila otca, aby počkal vonku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Peťko začal plakať a kričal, tak že nebolo možné, aby to niekto nepočul až za dvere. „Môj ocko zomrel. A teraz je tu jeho duch.“ „Kto ti to povedal?“ „Mama...“  

Prvý krát v živote som povedala, že dospeláci klamú. Prvý krát v živote som presvedčila dieťa, že nie všetko čo počuje z úst tej, ktorá mu dala život je pravda...

Prvý krát v živote.... 

Po štvrť hodine sme sa s Peťkom dohodli, že môžem otvoriť dvere.

Potom som mohla vyjsť a chytiť jeho ocka za ruku. Mohla som ho voviesť do triedy.... 

Urobila som to. Slzy a smútok v otcových očiach sa nedali zakryť. Peťko to zvládol. S veľkým vzlykotom sa vrhol do náručia svojho ocka. „Ocko, tak som rád, že žiješ. Prepáč, ja už budem dobrý. Už nebudem veriť mame...“ 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priznám sa. Ani moje oči neostali suché. A okrem toho som zatínala päste. Hnevala som sa na dospelákov, ktorí svoje deti používajú ako „zbraň citového ničenia a vydierania“, hnevala som sa na ľudskú hlúposť, ktorá do detskej dôvery, zamiešala korenie strachu, opatrnosti, sebectva a v konečnom dôsledku nedôvery... 

A prečo to tu všetko píšem?

Snáď preto, aby sme sa aj na začiatku tohto školského roka zamysleli a „vychovávali“ deti, manžela, manželku, kamaráta, kamarátku, spolužiaka, spolužiačku k tomu, že s pravdou a s odvahou riešiť problémy zájdeme aj na kraj sveta. Hoci si pri tom zoderieme zopár párov topánok a neminú nás ani otlaky, ale stojí to za to.  

PS: Meno je vymyslené, udalosť je skutočná.

Prosím dajme si pozor na to, aby sa už neopakovala v živote žiadneho človeka.  

Marcela Bagínová

Marcela Bagínová

Bloger 
  • Počet článkov:  262
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík:  PredškoláciAch jajZ môjho peraA zázraky sa dejúAdamovinyniečo pre zmysel životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu