Peťko do našej materskej školy prišiel už ako predškolák. Bol iný ako ostatné deti. Mal ocka i mamku, ale nerozumeli si. Rozvádzali sa. Malému nič nevysvetľovali, ale kupovali si ho hračkami, sľubmi, pozornosťou.
Po niekoľkých mesiacoch Peťko ostal bývať iba s mamou. Občas pri hre s autom zaparkoval pri mne a vysolil, že jeho ...“ocko je zlý, že ho nemá rád, že sa s ním nebude rozprávať, že....“
Vtedy som si k nemu sadla na koberec a rozprávali sme sa....
Z času na čas sa v okne zjavila hlava Peťkovho ocka. Chcel ho vidieť. Ako tvrdil „aspoň na chvíľu.“ Vždy mu priniesol nejakú hračku. A napriek všetkým Peťkovým monológom, ktorými bol kŕmený, zvíťazila detská zvedavosť.
Netrvalo dlho a otec so synom si padli do náručia. Ocko ho vyhadzoval do výšky, syn sa dotýkal jeho mierne neoholenej tváre a obaja sa šťastne smiali....
Najkrajším darom /a to aj pre mňa/ bolo, keď Peťko, s hračkou vchádzal späť do triedy a kričal: „Ja som to tušil. Môj ocko ma má rád!!!“
Netrvalo dlho a hneď popoludní, keď sa vrátil zo škôlky začalo školenie. „Nerozprávaj sa so svojim otcom. Tie hračky ti dáva len preto, že ťa chce vziať. A pri ňom ti nebude dobre...“
Peťko sa stával arogantným, tvrdým predškolákom, ktorý mal všetko, vedel všetko, ale bál sa pohladenia i úsmevu. Otcovi, ktorý neprestával o neho bojovať neraz povedal: „Prepáč, nemôžem za tebou ísť, mama sa bude hnevať.“
... Prešiel istý čas a poštár priniesol list. Súd rozhodol. Peťko je zverený do výchovy matke. Bolo to „víťazstvo.“ A bolo pretlmočené aj synovi. „Odteraz nemáš otca. Pre teba zomrel.“ Malý sa zarazil. Ale nepovedal nič. Šiel s mamou oslavovať. Do cukrárne a potom do hračkárne. A dostal veľké auto. Niesol si v sebe tajomstvo svojho pohľadu na smrť... Ten kto zomrel, už nie je, je iba jeho duch – tak je to predsa prezentované v rozprávke.
Začínal sa jún. Popoludní sme spolu s deťmi šli na školský dvor. Keď tu zrazu – spoza rohu kráča Peťkov otec.
Usmiala som sa, ako vždy niesol so sebou darček. Peťko však začal nepríčetne kričať. Rozbehla som sa k nemu. A všetko čo mi vedel povedať bolo iba: „Duch, duch!!!!“ Nechápala som. Jeho otec ho chcel zachrániť, no čím viac sa približoval, tým viac bol „malý“ nalepený na mojich rukách. Schmatla som ho a vošli sme do triedy, pričom som poprosila otca, aby počkal vonku.
Peťko začal plakať a kričal, tak že nebolo možné, aby to niekto nepočul až za dvere. „Môj ocko zomrel. A teraz je tu jeho duch.“ „Kto ti to povedal?“ „Mama...“
Prvý krát v živote som povedala, že dospeláci klamú. Prvý krát v živote som presvedčila dieťa, že nie všetko čo počuje z úst tej, ktorá mu dala život je pravda...
Prvý krát v živote....
Po štvrť hodine sme sa s Peťkom dohodli, že môžem otvoriť dvere.
Potom som mohla vyjsť a chytiť jeho ocka za ruku. Mohla som ho voviesť do triedy....
Urobila som to. Slzy a smútok v otcových očiach sa nedali zakryť. Peťko to zvládol. S veľkým vzlykotom sa vrhol do náručia svojho ocka. „Ocko, tak som rád, že žiješ. Prepáč, ja už budem dobrý. Už nebudem veriť mame...“
Priznám sa. Ani moje oči neostali suché. A okrem toho som zatínala päste. Hnevala som sa na dospelákov, ktorí svoje deti používajú ako „zbraň citového ničenia a vydierania“, hnevala som sa na ľudskú hlúposť, ktorá do detskej dôvery, zamiešala korenie strachu, opatrnosti, sebectva a v konečnom dôsledku nedôvery...
A prečo to tu všetko píšem?
Snáď preto, aby sme sa aj na začiatku tohto školského roka zamysleli a „vychovávali“ deti, manžela, manželku, kamaráta, kamarátku, spolužiaka, spolužiačku k tomu, že s pravdou a s odvahou riešiť problémy zájdeme aj na kraj sveta. Hoci si pri tom zoderieme zopár párov topánok a neminú nás ani otlaky, ale stojí to za to.
PS: Meno je vymyslené, udalosť je skutočná.
Prosím dajme si pozor na to, aby sa už neopakovala v živote žiadneho človeka.