reklama

Historické okno a moja súčasnosť

Sedela som v historickom okne. Teda lepšie povedané v jeho kamennej obrube. Po mojej pravici sa rozprestierala história Andreja Svorada a Benedikta – pustovníkov a ich nasledovníkov. Po mojej ľavici tiekla rieka Váh, dole rástla zelená  tráva a občas  „zavrčalo“ auto uháňajúce smerom na Trenčín, alebo na Nemšovú. A čo sa dialo vo mne?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
západ slnka
západ slnka (zdroj: archív autora)

 Postavili sa pred moju tvár spomienky.

V duchu som sa vrátila do svojich študentských čias, na gymnázium. Vtedy som sa po prvý krát vybrala so svojim kamarátom Tomášom na toto miesto.

Vraj ideme za pustovníkom Martinom.

 Horela som celá nedočkavosťou ako to „čudo“ bude vyzerať, čo bude robiť a uvažovala som nad tým, či vôbec rozpráva...  

Vyšli sme na kopec. Spotení sme sa pustili do otváranie veľkej brány. A potom zaklopali na drevené dvere.

Vyšiel z nich muž – neoholený, malý, krívajúci a usmievajúci. Nespĺňajúci ani jednu moju predstavu. Pozval nás dnu a pohostil pustovníckou kašou. Recept nedal, ale chutila fantasticky... 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeho oči prezrádzali radosť. Vodu si nosil z Váhu, na toaletu chodil do lesa... No nebol sám. Spoločnosť mu robil veľký kríž s Kristom. Kľačal pred ním, rozprával sa s ním i mlčal...

 Skamarátili sme sa. V soboty sme chodili brigádovať a túžili sme, aby Skalka ostala krásnou Skalkou, upravovali sme terén, modlili sme sa i spolu jedli.

 Prekročením brány dostal každý z nás nové meno: „sestra“ „brat“.  

A tak občas vznikli veľmi zaujímavé situácie. Napríklad tá, keď som svojho profesora fyziky musela oslovovať: „brat Igor.“ To som naozaj ťažko zvládala a pri práci som sa odplazila do jaskyne.

 Martin sa stal súčasťou nášho života. Bol našim priateľom, bratom, bútľavou vŕbou, ktorá žila podľa benediktínskeho hesla: Ora et labora – Modli sa a pracuj. Vďaka nemu som sa stala fanúšikom života svätého Andreja Svorada a Benedikta a naučila som sa v tichu stáť pred Pánom... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišla však chvíľa, kedy musel zo starej Skalky odísť. Dôvody nechcem vysvetľovať. Prišla som sa rozlúčiť. Sedeli sme na skale pred jaskyňou a pozerali sme sa dole. Vtedy mi povedal niečo, na čo som nezabudla do dnešného dňa.

„ Sú ľudia, ktorí budú chcieť preskúmať tvoje srdce. A povedia ti, že vedia, čo je pre teba dobré a stanovia ti aj diagnózu. Pomenujú tvoje vlastnosti i stav tvojej duše. Never im. Nie sú to tvoji priatelia.

Ale sú aj iní, ktorí sa v tebe nerýpu. Tí chcú spolu s tebou prejsť kus života. Keď ti bude ťažko, budú ťa podopierať, keď sa budeš smiať, budú sa radovať s tebou... A možno ani nezbadáš, že sú pri tebe, pokiaľ neodídu. To sú praví priatelia. Tým zver kúsok svojho života.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podali sme si ruky a mne sa kotúľali slzy. Otočila som sa a bez slova som odišla...

Každý rok som sa snažila vrátiť na toto miesto a aj v mene brata Martina ponoriť sa do ticha. A každý rok sa v mojom vnútri niečo hýbe...

 Dnes keď som sedela v historickom okennom ráme som si napríklad uvedomila, že pri sviatosti birmovania som si nevediac prečo dala meno po svätom Andrejovi....

A poviem vám, oslavovať na mieste, kde kedysi žil a kopal si svoju cestu k Bohu, stojí za to... 

A čo fráter Martin? Stretli sme sa niekoľko krát. Raz v Šaštíne na púti. Kľačal pohrúžený do modlitby v poslednej lavici v bazilike. Neodpustila som si to a vyrušila som ho...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Potom sa odsťahoval do Zázrivej a tam mal drevenicu a kozičku. Občas napísal list o tom, ako žije, a ako ho Pán vedie po svojich cestách. Nikdy nezabudol napísať: „Ak chceš, môže sa so mnou podeliť o stopy, ktoré život zanechal v tebe počas uplynulých dní...“

A ja som nelenila... 

Neskôr ani neviem prečo sme zamkli dvere komunikácie.

Občas som o ňom počula od Skalčanov, alebo „brata Igora“ a potom ostalo prázdno... 

Ale iba do „včerajšieho dňa“. Cestovali sme na Oravu k našej rodinke. Driemala som na zadnom sedadle auta. Keď som otvorila oči presne pred tabuľou s názvom „Zázrivá“, hneď som sa prebrala...

Pred mojimi vnútorným zrakom sa objavil život človeka, ktorý prešiel so mnou kúsok cesty bez toho, že by sa niekedy snažil pomenovať to, čo prežívam... 

Chcela by som mu povedať osobne: „Fráter Martin, ďakujem.“ Ale nemala som čas, aby som ho hľadala...

 A to som netušila, že o pár hodín budem na mieste, kde sme sa spolu učili hľadať Boha a kde sme obaja volali: „Svätí Andrej Svorad a Benedikt orodujte za nás.“ 

Znova začalo pršať. Obloha sa zatiahla a slnko sa rozhodlo, že pôjde spať.

Zoskočila som na pevnú zem. Bol čas odísť.

Odísť s pokojom srdca a s vedomím, že skutočný priateľ je ten, kto za každého počasia chodí popri mne, a pritom nemusí povedať ani pol slova....   

Marcela Bagínová

Marcela Bagínová

Bloger 
  • Počet článkov:  262
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík:  PredškoláciAch jajZ môjho peraA zázraky sa dejúAdamovinyniečo pre zmysel životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu