Mirko, kamarát, bojujúci so sklérozou multiplex, lámajúci rekordy stanovené na dĺžku života z úst lekárov a pripomínajúci, že je na ceste Domov.
Odišiel si. Niekoľko dní (ba mesiacov) si sa mi „vyhrážal“ že na moje narodky mi dáš ten najkrajší darček. A dal si.
Vo chvíli, keď som oslavovala svoj príchod na túto zem, ty si oslavoval svoje narodeniny pre nebo....
Zrazu ostalo prázdno. Ale nie. Ostal si bývať v mojom srdci. Rozprávala som ti, čo sa stalo, ako sa mám, ba i to, čo potrebujem...
Stal si sa poslušným „svätým“ a ukazoval si mi, že si so mnou. Na tvoj príhovor sa začali diať a dejú sa zázraky...
No oslava mojich narodenín sa odvtedy zmenila.
Aj dnes ráno, tak ako po minulých zopár rokov som sa prebudila s myšlienkou na teba. Si pri mne. Viem to.
Mirko,
...keby si nebol odišiel, keby si sa nebol narodil pre nebo, tak by sme si raz za čas zatelefonovali alebo opätovali návštevu. A iste by sme si nerozumeli tak, ako si rozumieme teraz.
... keby si bol zostal, nevedela by som otvárať oči pre toľké milosti a dary, ktoré mi svojim orodovaním vyprosuješ u nebeského Otca...
... keby si sa nenarodil pre nebo dnes by si mi poslal sms, alebo pohľadnicu – viem že ju už nikdy od teba nedostanem na papieri. Ale aj v dnešný deň dostanem viac – ty budeš prosiť Ježiša, aby splnil všetko, čo drieme v mojom srdci...
Mirko, moje narodeniny i tvoje sú tým najzvláštnejším dňom v roku. Dňom bez slov, ktoré povedia veľa. Dňom so slovami, ktoré ak sú vyslovené nad tvojim hrobom – ostávajú prázdne, pretože ty žiješ... a si tu...
Ozaj, aj na tvojom hrobe je život...
Chodí tam čmeliak a niečo hľadá...
A keď mám čas, tak tam chodím aj ja....
Nie preto, aby som ti zapálila sviečku, ale preto, aby som si pri tebe posedela.
Zapozerala sa na kríž a načerpala pokoj a lásku zo svedectva tvojho života...
Mirko, len tak mimochodom,
máme na oslavu celý deň... tak poďme do toho,
a hlavne pred Božou tvárou.