reklama

Pred skúškou a pred Bohom sa nestresuje

V piatok ráno som po dlhom čase zavítala na svoju Alma mater – Trnavskú Univerzitu. Prechádzala som po chodbách v nádeji, že stretnem zopár známych tvári a spomínala som...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu
(zdroj: zdroj: internet)

V jednej chvíli som si uvedomila, že presne pred siedmymi rokmi som sa tiež prechádzala po tých istých chodbách, no nie takým rezkým krokom. Bol to pre mňa významný deň. Nielen preto, že moja mamina slávila svoje narodeniny, ale aj preto, že som prišla odovzdať svoju prvú diplomovú prácu. 

 Moje myšlienky putovali do minulosti. Hľadala som známe tváre a spomínala na prednášky i na osobné stretnutia s ľuďmi, ktorí napriek svojim titulom pred menami i za nimi sa snažili odovzdať nám niečo z umenia ako vychovávať deti.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nestretla som nikoho z nich. Prosila som Boha, aby im žehnal a odplatil všetko, čo vložili do môjho života a z čoho môžem čerpať ešte aj teraz....  

Večer som šla na svätú omšu. Pár minút pred jej začiatkom si do lavice prisadol pán v dôchodkovom veku s dvoma malými chlapcami. Nevnímala som ich tváre. Pozerala som na kríž a v duchu som sa rozprávala s Ježišom.   

Začala omša. Môj sused sa modlil a chlapci uprene sledovali kňaza. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, kedy nás kňaz vyzval, aby sme si dali znak pokoja.  Obrátila som sa k dôchodcovi. Od prekvapenia som zdrevenela.

On, so širokým úsmevom, vystrel ku mne ruku a vraví: „Sestra Damiána, Boh nech je stále s vami a nech vás požehnáva.“ Jeho spoločníci sa pridali a poslušne čakali, kedy si budú môcť ísť „vyzdvihnúť“ požehnanie od kňaza.   

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Musela som sa zhlboka nadýchnuť. Vedľa mňa, ponorený do modlitby, stál docent, za ktorého som sa ráno modlila...  

.... a nielen to. Bol to docent, u ktorého som absolvovala jednu z prvých skúšok počas môjho vysokoškolského štúdia a na ktorú akosi nemôžem zabudnúť. Prečo? Lebo sa to nedá...  

Bolo nás 5 spolužiačok. Strémované sme sa v jedno sobotňajšie dopoludnie vybrali pred docentov kabinet. Nahlas sme si recitovali odpovede na otázky. Počul nás. Otvoril dvere a spýtal sa: „ Dámy, chcete ísť odpovedať, alebo si chcete ešte niečo zopakovať?“ Samozrejme, že sme si vybrali možnosť „B“. A tak sme sedeli a rozprávali: „Tuto môžeš hovoriť ešte toto... a pri tejto otázke nezabudni vymenovať toto...“ Ani sme si nevšimli, že dvere na kabinete ostali pootvorené.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sme boli pri poslednej otázke, vykotúľalo sa spoza nich „docentské slniečko“ s perom v ruke, a že vraj: „Dámy, prosím si indexy. Vidím, že ste veľmi dobre pripravili...“  Ostali sme stáť v nemom úžase. A ja , ako zástanca spravodlivosti som sa „jemne“ pokúsila protestovať: „Ale veď ste nás vôbec neskúšali...“ Prerušil ma: „Neskúšal, ale všetko som počul a dokonca i videl. Nechal som si otvorené dvere a vy ste nič nečítali. Máte v učive prehľad a viete sa orientovať v problematike. A okrem toho si milá sestra zapamätajte, že pred skúškou a pred Bohom sa nestresuje.“ A v indexe mi pribudla jednotka.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Často som si počas štúdia opakovala túto vetu a napadla mi aj vo chvíli, keď sme si podávali na svätej omši ruky.  

Liturgia sa skončila. Vyšli sme von. Rozprávali o cestách, po ktorých kráčame.

On – je už viac menej na dôchodku a venuje sa svojim vnukom. Ale občas zájde na fakultu a niečo odprednáša.   

Je taký ako v čase štúdia... Počúva, povzbudzuje, hovorí málo, ale k veci. Verí, že v každom človeku je dobro a problém vidí v tom, že sme ho zahádzali nepravými hodnotami tohto sveta.... 

A jeho vnuci? Jeden je prvák a druhý predškolák. Pochválila som ich, že boli „zlatí“ počas svätej omše.

Spýtala som sa ich, či často chodia so starým otcom do kostola. Odpoveď mi dal ten menší. Chytil deda za ruku a pustil sa do vysvetľovania: „Vieš, my nechodíme s dedom do kostola. My chodíme za Pánom Ježišom a ľúbime ho tak, ako ho ľúbi náš dobrý dedo.“

A hneď sa k nemu pridal aj starší: „To iba moja mama a oco chodia do kostola, lebo oni hovoria, že keby nešli, tak ich Pán Boh potrestá. Oni sa ho boja, ale ja nie. Ja ho mám rád. A viem, že On ma ľúbi tiež. To mi povedal dedo.“   

Nastala chvíľa ticha.

Tie decká boli autentickými žiakmi svojho deda, ktorý sa pokúsil zachrániť situáciu. „Milá sestra zabudla, že pred Bohom a pred skúškou sa nestresuje?“ 

Chcela som sa obrániť a tak som zo seba vysúkala: „ Nie. Nezabudla som na to, len som si myslela, že je to celkom pekná fráza ako mnohé iné, ale teraz chápem... že je to pre vás zmysel života.“  

Docent sa nadýchol. Položil mi ruku na plece a pozrel sa mi do očí. Potom pokojne, pomaly a otcovsky povedal: „ To nevadí. Hlavné je, že si to pochopila. Niektoré veci pochopíme až po niekoľkých rokoch. Len Boh nám môže dať nové oči a nový pohľad. Som rád, že ti ho dnes dal.“  

Keď som povedala, že mám námet na článok, tak gúľal očami a prosil ma, aby som o ňom nič nepísala. Ale ja nemôžem nepísať. Môžem urobiť iba jeden kompromis. Nepoviem Vám ako sa volá, ale viem, že ak sa zatúlal do vášho života, tak viete o kom je reč.

Je to jednoducho človek, ktorý vás svojim životom presvedčí o tom, že pred BOHOM A  PRED SKÚŠKOU SA NESTRESUJE.

Marcela Bagínová

Marcela Bagínová

Bloger 
  • Počet článkov:  262
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík:  PredškoláciAch jajZ môjho peraA zázraky sa dejúAdamovinyniečo pre zmysel životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu