Boh myslel od večnosti práve na teba. Stvoril ťa a vložil do zákonitostí zeme. Usmievajúc sa, so žiariacimi očami a nemým úžasom nad krásou bezbranného stvorenia zašepkal: „Nezabudni som Mama i Otec zároveň“
Roztiahol prsty na svojich dlaniach, pričom s veľkou dôslednosťou a opatrnosťou vtlačil do tvojho srdca kód Božieho tvora – svedomie. A poslal ťa dolu...
Od tej chvíle čaká, pozerá sa na každý tvoj krok, vidí rozbité kolená, zauzlené vzťahy. Keď plačeš, plače s tebou ,keď sa raduješ, raduje sa aj On, keď trpíš, On myslí na bolesť, ktorú priniesol aj za teba... A čaká...
Čaká, kým sa k nemu obrátiš s prosbou o pomoc, čaká, kým svoje zakalené oči uprieš do jeho tváre a svojim poškvrneným jazykom možno z posledných síl zachrapčíš: „ Bože, verím že si tu. Pomôž mojej nevere.“ Boh čaká. Ten, ktorý o sebe hovorí, že je „Otec i mama zároveň“, ten ktorý ťa stvoril, túži maximálnou intenzitou barometra svojej lásky, lásky, ktorá presahuje všetky divy sveta – po tvojom slove, obyčajnom, ľudskom, nedokonalom a predsa úprimnom.
Nezáleží na tom, či máš 13, 33, 55 alebo stojíš jednou nohou nad hrobom. On ťa jednoducho čaká, túži po tvojej prítomnosti a hovorí: „Ak prídeš ku mne, neboj sa, ja ťa neodoženiem. Neodmietnem ťa. Ba práve naopak, obdarujem ťa. Naberieš nový dych – dych mojej lásky. Zotriem ti slzy z očí a tvoju cestu plnú sklamaní a pádov premením na chodník života.“
Aj dnes – je tu šanca. Šanca nadýchnuť sa nanovo – nie ľudskými pľúcami, ale tým, že oprášime kód hlboko zahádzaný našim človečenstvom.
Stačí v úprimnosti predstúpiť pred Boha a možno povedať aj tieto slová: „Tu som, Bože. Prosím pretvor ma svojou láskou“
