Marcela Bagínová
Mala ma o trochu viac rada ako...
Popoludnie. Zvoní mobil. Neznáme číslo. V poslednom čase sa často ľudia mýlia a volajú mi. Chcú si objednať okná a dvere. Že by aj teraz omyl?
Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
Popoludnie. Zvoní mobil. Neznáme číslo. V poslednom čase sa často ľudia mýlia a volajú mi. Chcú si objednať okná a dvere. Že by aj teraz omyl?
Ledva som otvorila oči a zbadala som, že sa pri mne niečo tmolí. Aha, sľúbila som mu, že môže ku nám prísť na celý deň.
je iné ako tie ostané. Nemá nohy, ani ruky a predsa chodí. Nemá ani ústa a netreba ho ani kŕmiť a predsa rozpráva. Už viete čo to je?
Dnes premýšľam. Viac menej o tebe. O človeku, ktorý sa túlal v mojom živote od prvých dní, či hodín... Nemusel si tu byť, ale ostal si, lebo si chcel...
Dnes som sa vrátila za tebou. Len tak, preto že sa mi chcelo, aby som sa ti ešte raz zahľadela do očí a zopakovala to, čo bolo povedané...
Sedela som pri rieke a pozerala do vody. Len tak. Okolo mňa pobehovalo dievčatko. Hľadalo usilovných mravcov, ktorí nosili sem a tam obyčajné slamky a trávy.
Že ste toto slovo ešte nepočuli? Že neviete čo znamená? A predsa každý z nás ju má. Každý máme svoju Krokovačku.
Biela sobota a tebe dnes patrí do biela prestretý stôl. K tomu kytica ruží, slzy a smiech. Slová, ktoré sa strácajú v diaľke. Strácajú? Prečo?
Sú veci ktoré si každý skomentuje po svojom. Tu máte možnosť.
Každý deň sa niečo zomelie a niečo uvarí - a to nielen v hrnci, ale aj v živote a v duši... A čo sa uvarilo počas týchto dní?
Má to štyri labky, dve dlhé uši a zamestná to každého, kto sa u nás objaví... Viete kto je to?
Kde bolo, tam bolo... Bolo to na Slovensku - v Sedmerovci - nad dedinkou, v ktorej som vyrastala... A stačilo na to pár minút, aby som sa s Vami mohla podeliť o túto krásu...
Zistila som, že som nakazená. Nie chrípkou, ani vírusom, či bacilmi... ale slovom....
Sedeli ste už v bágri... Alebo ho radšej sledujete iba z diaľky? A myslíte si tak isto ako ja, že je je to minimálne jedna ozruta, ktorá všetko ničí a búra? Tak to ste na veľkom omyle, pretože...
Vysvetľoval mi 6 ročný Vladko, keď som stála pred dverami ich bytu a vyzúvala som si botasky....
Sedela som za stolom a rozmýšľala nad tým, čo ma čaká... Ceruzkou som čmárala na zdrap papiera „povinnosti dňa.“ Bolo ich veľa a ja som gúľala očami. V tom sa ozval mobil: Ja zvoním, zdvihnite ma, ja zvoním zdvihnite ma....“
Občas mi to napadne, keď rozprávam so svojimi známymi. Vedia že si zbabrali život, že posekali niekoľko vzťahov, že rozbúrali a zničili to, čo bolo čisté a jemné... A akosi cítia, že je tu trest... Napriek tomu máme niečo spoločné. Je to súcit...
Raz o nej ktosi povedal, že je nekonvenčná mníška a viete prečo? Občas sa vymyká sa viacerým uhladeným predstavám, ktoré máte o rehoľnom živote.... Smeje sa až tak, že ju počuť na konci ulice a hlavne by som vám neodporúčala ísť okolo nej, keď pracuje v záhrade. Určite by vás ostriekala hadicou a bude sa na tom zabávať. A okrem toho sa naháňa s deťmi v škole a niekedy vlezie aj do miestnosti oknom. Ale chcela som rozprávať o inom...