Boj o srdce

Autor: Marcela Bagínová | 1.5.2012 o 1:10 | Karma článku: 12,67 | Prečítané:  904x

Je noc. Sekundová ručička sa neprestáva ponáhľať. Bojuje s časom. Ešte niekoľko tiknutí a starý deň, vystrieda nový. Prvý. Májový. Neviem, prečo si moje sny práve teraz vybrali dovolenku ale verím, že mali na to dôvod....  

Pozerám na hodiny. Ešte minúta, pol... a už je to tu. Z kalendára na mňa svieti jednička. Strasie ma. Niekde vo vnútri sa chvejem. Akoby si neoslavoval v nebi, ale tu. Pri mne. Máš narodeniny. A keby si žil na zemi, pošlem ti nejakú sms, alebo zavolám, či sadnem do auta a prídem....

Lenže čo teraz? Keď si dostal krídla anjela?

Premýšľam a spotenými rukami sa dotýkam okenného skla. Možno ma vidíš a mávaš mi, rovnako ako ja teraz v duchu kývam hviezdam. Sú maličké a veľmi vysoko. No ich žiara prichádza ku mne.

Riško, ja viem, neodišiel si. Ostal si.... A možno aj moje sny si poslal na nebeskú hostinu. Zobral si mi ich, lebo ak by tu ostali, privlastnila by som si ich. A svoje oči by som si neskryla iba pod viečka, ale prestala by som vnímať vzácnosť času, ktorý mi dávaš...

Spomienky obliekam to tvojho hlasu a z mobilu čítam: „Nesmúťte. Dobro zvíťazilo v mojom srdiečku, aj keď sa vám slza ligoce na viečku, ja svoju malú rúčku v Ježišovej mám. Pokoj a dobro vám na zem posielam."  Je to oznam, že si bolesť vymenil za slobodu. A že mocne držíš v ruke krídla anjela. A hoci ťa nevidím, viem že si tu. Dotýkaš sa ma a staráš sa o moje srdce

Bojuješ oň a neprestávaš ani vtedy, keď ja skladám zbrane a vravím si, že to nemá zmysel.

Vždy máš dosť sily rozbaliť moje myšlienky, ktoré som zabalila ako špinavé prádlo, bez toho, že by som ho najskôr vyprala v mori lásky, v ktorej si už ponorený už niekoľko pozemských rokov.

Nevzdávaš sa. Stále sa staráš a bdieš...

Nie si z knihy, aj keď som o tebe napísala a nie si ani z papiera.

Stále si to isté dieťa, s tým istým smiechom ale i smútkom a bolesťou. Veď vieme svoje, rakovina nie je príjemná kamarátka.

Tvoja smrť ešte stále bolí... Bolo by fajn, keby si tu bol. No ja viem, že si. Aj v bolesti, ktorá je súčasťou ľudí, počujúcich, či vidiacich tikot hodín na stene. Aj keby sme ťa desať krát pochovali do zeme, nikdy ťa nepochovám vo svojom srdci.

Veď vieš. Láska je láska. A tá pravá nikdy neprestáva bojovať o dobro druhého...

A tak ti ja pozemšťan z 21. storočia prajem, aby si tam hore bol šťastný a tešil sa z nás, ľudí ktorí ešte derieme topánky...

A ďakujem, že neprestávaš bojovať o naše srdcia... Veď spomienka na teba vtlačila do môjho vnútra istotu, že keď si ty dokázal byť lepší, prečo by sa to nepodarilo mne...

 

A ešte aj s anjelom s krídlami...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?