Igor

Autor: Marcela Bagínová | 10.4.2012 o 15:17 | Karma článku: 10,53 | Prečítané:  1221x

Muzikológ, človek a priateľ. Muž menom Igor Vajda. Ak ste sa s ním stretli, viete o kom hovorím...  Hoci mal pred menom i za menom viac titulov, nezistili ste to skôr, ako ste sa o ňom dočítali v novinách. Ak ste ho nepoznali, pozývam vás, aby ste spolu so mnou načreli do spomienok na neho. Na človeka, ktorý aj v mojom živote vyoral brázdu ľudskosti.

 

Igor Vajda sa narodil 16. marca 1935 v Banskej Bystrici, kde strávil aj svoje detstvo. Miloval hudbu, smiech, veselých ľudí a často si opakoval, že „veselého darcu miluje Boh."

Vyrastal v katolíckej rodine a rád spomínal na svojho otca, ktorý bol spravodlivý a jeho deti mali mali v ňom veľkú oporu. Za svoje neoblomné názory a odvahu žiť, či hlásať pravdu, bol na istý čas odsúdený a trest si odpykával v Ilavskej väznici.

Iste aj to bol dôvod, ktorý budoval charakter budúceho muzikológa a jeho presvedčenie, že aj keď má človek tisíc nepriateľov, musí mať jedného priateľa a ním je pravda. Ako raz napísal vo svojom liste: „Oklamať môžeš všetkých, ale nikdy neoklameš seba. Raz sa postavíš pred zrkadlo pravdy, a čo bude potom?"

Keďže miloval spev a hudbu, rozhodol sa študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor: Hudobná veda.

Jeho profesionálna kariéra sa začala v Košiciach, kam prišiel v roku 1959 a stal sa profesorom na konzervatóriu. Bol nielen učiteľom, ale aj priateľom a spoločníkom študentov. Rád ukazoval fotografie, ktoré sa „urodili" počas víkendov, keď spoločne s nimi chodil na túry. Tam spolu veselo diskutovali o živote a o kultúre, či umení. Rozprávali sa, spievali a večere trávili pri táborákoch vo veselej nálade.

Neskôr sa vrátil do Banskej Bystrice, kde sa stal dramaturgom spevohry Divadla J.G. Tajovského.

Nakoľko dostal novú ponuku, prácu redaktora v časopise Slovenská hudba, o niekoľko mesiacov odišiel do Bratislavy. Tu ostal až do roku 1971, kým štátna moc nezakázala vydávanie vyššie spomenutého periodika. Toto dianie ho napĺňalo nespokojnosťou a preto napísal článok, v ktorom otvorene kritizuje smer, ktorým sa uberá hudobný svet a poukaze v ňom, na „nemožnosť" rozvíjania sa talentov mladých autorov. Vždy bol otvorený a nápomocný tým, ktorí chceli tvoriť.

Hoci mal 36 rokov, ešte stále nevedel, akým smerom pôjdu kroky jeho osobného života. Obklopovali ho mladí ľudia, ktorým sa túžil venovať naplno. Mal veľa priateľov i priateľky, s ktorými trávil voľné chvíle a pomáhal im. No napriek tomu bol neustále jeho spoločníkom pocit prázdnoty. Cítil, že potrebuje sám pre svoj život niečo viac. Duchovnú formáciu.

V tom čase hlbokej totality sa stretáva s jezuitmi, s členmi Spoločnosti Ježišovej a vstupuje k nim. Jeho priatelia to však vôbec netušili.

„Igor" bol jednoducho Igor. Hoci od roku 1968 pracoval na Oddelení teórie a súčasnej hudby  SAV v Bratislave a zaoberal sa rôznymi hudobno - teoretickými analýzami tvorby skladateľov 20. storočia, ostal jednoduchým a usmievavým človekom.

Neskôr sa venoval hudobnej tvorbe Eugena Suchoňa, o ktorom písal do rôznych periodík.  Spolupracoval aj na vydaní monografie Jozefa Kresánka o Suchoňovej tvorbe.

V roku 1984 prichádza v jeho osobnom živote zlom. Je tajne vysvätený za kňaza. Ešte stále je totalita a to si vyžadovalo od neho veľkú obozretnosť. Nikto sa nesmel dozvedieť, že je kňazom.

 

Bolo to v čase, keď som začala chodiť do Ľudovej školy umenia, odbor gitara. Pamätám si, ako som dva krát do týždňa vystupovala po schodoch a obzerala si plagáty vtedajších „mužov hudby." Z jedného z nich sa na mňa „usmieval Igor." Už ako dieťa som si pomyslela. „Nesmej sa. Tebe je, ty sa nemusíš učiť hrať ako ja... Ty to už vieš." No jeho úsmev ma vždy zastavil.

O niekoľko rokov na to, prišiel na besedu, aby nám porozprával niečo o jeho láske: Eugenovi Suchoňovi. Všetci sme ticho sedeli, až do chvíle, kým neprehovoril. Jeho mohutný hlas sa vôbec nezhodoval s mužom, ktorý pred nami stál. Nuž asi po desiatich minútach smiechu, som bola vyzvaná, aby som sa šla upokojiť na chodbu...

Po besede sa pri mne Igor zastavil a povedal: „To nič, veselých ľudí majú radi všetci..." a odišiel....

Prešlo viacej rokov. Igorovi priniesla nové svetlo do života nežná revolúcia v roku 1989, kedy mnohí z jeho priateľov zistili, že je kňaz.

Skončil svoju prácu na SAV a odišiel do kláštora do Trnavy.

Ešte niekoľko rokov učil  liturgiku na konzervatóriu v Bratislave a nejaký čas bol redaktorom náboženského vysielania v Slovenskej televízii. Redigoval aj časopis Viera a život.

V tom čase sme sa stretli znova. Pri spovedi. Len čo som otvorila dvere, zahľadel sa na mňa a tvárou mu preletel široký úsmev: „Ahá, usmievavý zázrak." Vstal zo stoličky a srdečne mi podal ruku.

Nuž priznávam, do smiechu mi nebolo.

Netrvalo dlho a stali sme sa priatelia.

Písali sme si listy, ktorých sme hovorili o živote, o Bohu, i o cestách, ktoré vedú k nemu. Tie jeho boli plné nádeje, radosti, ale i pravdy. Tá ho stála veľa. Neraz bol terčom osočovania, odsudzovania i trestov, či nepochopenia. Keď bolo ťažko, usmial sa a povedal: „Nevadí, veď vieš, že som potulní šílenec Igor."

Keď som chodila na fakultu, zaujímal sa o všetko. Pýtal sa ma ako sa mi darí, s čím mi môže pomôcť a mal pre mňa vždy čas. Viem, že som nebola jediná...

Igor bol muž vzťahov a hĺbky. Jeho posledná pohľadnica, ktorú zaniesol spolu s niekoľkými knihami na poštu v deň svojej smrti, nesie v sebe posolstvo: „Milá Maca, želám ti šťastné Vianoce, požehnaný nový rok i tie ďalšie...." Nechal tam tri bodky. Tušil, že je to jeho posledný deň?

Neviem. Ale isté je, že 12. decembra 2001 sa stretol so svojim milovaným Pánom a svojim smiechom rozžiaril celé nebo....

 

22. júla 2007 dostal in memoriam cenu za prínos kresťanských hodnôt v umení Fra Angelica. Tento človek, Doc. ThLic. Mgr Igor Vajda, SJ, PhD, mal veľa titulov, no dôležitejšie ako písmená pred menom či za menom, boli pre neho vzťahy a hodnoty, ktoré dával iným.

 

Dnes má meniny. A hoci je už vo večnosti, kde spieva a hrá tie najkrajšie piesne, patrí ešte stále tejto zemi. Žije v spomienkach jeho známych a priateľov, žije v hudbe, v knihách a článkoch, ktoré napísal, jednoducho žije v nás...

 

Igor, vďaka...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?