Ďakujem, pani poštárka

Autor: Marcela Bagínová | 11.2.2012 o 21:30 | (upravené 11.2.2012 o 21:40) Karma článku: 15,15 | Prečítané:  18747x

  ...nie za list, ktorý som si našla v schránke v stredu.  Ani za oznámenie, že si z pošty môžem vyzdvihnúť nejakú vyššiu sumu eur, aj keď by z času na čas potešilo.... Ale ďakujem za to, že....  

 

že  každý deň, aj teraz v tých mrazivých mínus desať (ale aj menej) stupňových dňoch sa zastavíte pri našom dome. Prehodíte pár slov a počkáte, kým sa rozmrznú. Svojimi veľkými rukavicami, v ktorých sa skrývajú aj tak už skrehnuté ruky, zalovíte vo veľkej taške položenej v košíku na bicykli a vyberiete z nej noviny. Položíte ich do schránky a na vašej vymrznutej tvári možno zbadať nevyslovené: „Hotovo! A ide sa ďalej.

Pani poštárka, môžem vám smelo povedať, že starkí z našej ulice sa na vás tešia, aj keď im každý deň nenosíte dôchodok. Chodíte ku nim častejšie, ako ich vlastné deti, či vnúčatá a niekedy ste jediným živým tvorom, ktorý na nich prehovorí počas týchto mrazivých dní. Chceli by vás pozvať na kávu, či na čaj, ale vedia, že by ste to odmietli... A tak sa zmôžu na jednu otázku: „A nie je vám zima?" Vedia, že poviete: „Nie", no aj tak si myslia svoje... „Ste v práci, a ak chcete za ňu dostať mzdu, tak nesmiete reptať. Ale pracovať."

Milá pani poštárka. Naša pošta má aj filiálky, je totiž na dedine. A tak máte ešte jednu povinnosť. Poriadne sa obliecť do vášho poštárskeho kabátu (či je to bunda?), natiahnuť si na uši čiapku (prilba sa na ňu zmestí iba ťažko) a na ruky rukavice. Potom osedlať svoje dvojkolesové vozidlo značky bicykel a za akejkoľvek vonkajšej teploty zaniesť poštu ľuďom do druhej dediny...

V piatok som vás dopoludnia videla. Kým ja som si pohodlne šoférovala v aute, vy ste na bicykli šľapali proti vetru, aby všetci ľudia dostali potrebnú poštu.... Boli ste naobliekaná snáď najviac ako sa dalo a šli ste vpred. Po hlavnej ceste, medzi dedinami, bez prilby... Nuž keby to videli policajti, odmenili by vás pokutou...

No videla som to iba ja, a chcem vás odmeniť, aspoň týmto blogom a veľkým slovom: „Ďakujem."

Viem, že nemáte čas chodiť protestovať a pýtať väčšiu plácu, pretože každý deň roznášate ľuďom dobré i menej dobré správy, no myslím, že by ste si to zaslúžili. Veď roznášať poštu v týchto mrazoch... a presúvať sa z dediny do dediny na bicykli, prináša so sebou značné riziká a 99% - ný predpoklad reumatických problémov „na staré kolená."

A predpokladám, že nenájdem o vás článok ani v novinách, či bulvárnych časopisoch, ktoré sa „dajú čítať." Veď  novinári, či redaktori o vás nezakopnú, lebo aj oni, rovnako ako my, sú presvedčení, že to, čo robíte je vaša povinnosť...

A okrem toho nie ste pre nich atraktívna - ste žena bez škandálov.

A tak priznávam, že som rada, že som o vás "zakopla".

Pomohla mi v tom jedna babička, ktorá o vás hovorí, ako o svetle, ktoré ju stretáva každý deň. Pozdraví ju a zamáva jej...

A potom dedko, čo vám pripravuje čaj a čaká, kedy sa zjavíte na ceste. Donesie vám ho von, aby ste nezamrzli. Veď hoci je už starý, má dosť sily, aby vám spríjemnil ten náročný deň...

A do tretice naše stretnutie na ceste medzi dedinami....

Píšem o vás, lebo si vás vážim, pani poštárka a ďakujem, že každý deň roznášate správy, tie dobré i menej dobré... A nielen za to...

Je dobre, že medzi nami ste. A je na nás, aby sme sa naučili všímať si takých ľudí, ako ste vy. Celkom obyčajno - neobyčajných.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?