Lenže.

Nepoznala by som ich mená či priezviská keby.... Keby mi nemali čo povedať do života.

Počnúc celebritami v televízii, a končiac dedkom, bývajúcim v drevenici na konci dediny. Hoci som ho stretla iba raz a to pred obchodom, kde som mu pomáhala zbierať rožky vysypané z tašky, niečo vo mne zanechal.

Je to stopa. Smer, ktorým môžem vykročiť.... a niečo sa aj naučiť.

A nielen to.

Zanechal vo mne aj pocit vďačnosti, akési lano, ktoré sa skladá zo špagátov pochopenia, vzájomného zdieľania a snáď i pomoci.

Každé stretnutie nás zbližuje a malo by nás aj spájať.... - omotať "pomyselným lanom."

Tak napríklad: Dano.

Človek, ktorý sa usmieva. Navonok. No keď prehovorí, cítiť z jeho života smútok. Rozbitá rodina, strata práce a sklamania... zrady od ľudí, ktorým veril. A predsa kráča ďalej a snaží sa pomáhať iným. Tým, ktorí sú podľa neho na tom horšie ako on. Počúva bezdomovcov. Vybavuje im doklady a spolucíti s každým, kto niečo vážne v živote stratil.

Alebo Silvia.

Super dievčina. Modelka. Držiaca diétu a robiaca radosť svojim rodičom. Mysliaca na kariéru a hľadajúca. Bojujúca o trvalý vzťah s mužom.  Doteraz každý končil zatvorenými dvermi s názvom rozchod. Ich buchnutie preniká hĺbku jej srdca až po špik kostí.

Nuž, Silvia si hovorí, že možno na siedmy krát sa to podarí. A ani sama nevníma, že kdesi stratila svoju hodnotu... Občas sa sama seba pýta, či je šťastná. No nahlas neodpovie. Aspoň nie pravdivo.

Hoci navonok o tom nikto nepochybuje. Za to by ste dali aj tisíc eur v presvedčení, že by ste vyhrali stávku.

A ešte Filip.

Má okolo štyridsiatky a vravia o ňom, že je „svätý" muž. „Svätý" preto, že neprotestuje, keď si o neho iní utierajú topánky a špinia jeho dobré meno. Sám seba presviedča, že nič zlé neurobil... že je všetko v poriadku. Lenže bremeno nepravdy prináša so sebou aj bremeno pohŕdania. A teda aj straty priateľov, či ľudí, ktorí rešpektujú jeho osobnosť.

Ak niečo z moci svojho úradu vo firme neschváli, jeho zamestnanci zaklopú na iné dvere a pri dosahovaní cieľov použijú okľuku. "Keď to nejde tu, pôjde to inde" - povedia si a buchnú dverami.

Filip má v podstate smolu... že je šéf a chce plniť zákony tam, kde ich vedľajšia firma viac menej ignoruje.

Tak sa jeho noci menia na samotu. A únava mu bráni vymýšľať nové stratégie pre svoju firmu... Nevládze. Potrebuje oddych. A má strach.

Prišiel už o dobré meno. A nechce prísť o status „dokonalosti" a „služby." Chce stáť vo svojej firme a o tom, čo prežíva, povie len muchám na stene. Aj tie mu chceli pomôcť a začali bzučať. Prileteli do kancelárie jeho nadriadeného a vybzučali, aby vyprosili pre Filipa pomoc.

No keď prišiel nadriadený, aby vysondoval čo a ako, zdá sa, že Filip zmobilizoval všetky sily a keďže si uvedomil, že ostatní sú na tom horšie ako on, a teda nemôže robiť problémy, vstúpil do role dokonalosti. Návšteva sa skončila. A nadriadený je spokojný... A Filip? Pripravený a niesť bremeno samoty a choroby ďalej.... Uvidíme dokedy...

A mohla by som pokračovať ... píšuc príbeh za príbehom, a meniac mená, pretože ľudské cesty sa často podobajú na tie naše.

Niektorí mi hovoria: „Nehas čo ťa nepáli a nevšímaj si tých druhých. Veď ty nie si ich spasiteľ."

Uznávam. Spasiteľ naozaj nie som. Ale som človek. Človek, ktorý nemôže životom kráčať sám. A som si istá, že títo ľudia by nezakopli o mňa, keby mi nemali čo odovzdať, a keby som ja nemala splniť nejakú úlohu v ich živote.

Každý kto má srdce, objaví v ňom dva džbány a jeden pohár. Džbán zodpovednosti a džbán slobody. Je na ňom, čo si naleje do pohára. No ak chce piť kvalitný nápoj, musí to byť vyvážené.

Nikdy nemôžeme slobodu zakryť za tekutinu typu: „Veď ak ho niečo trápi, nech povie. Je dospelý."

Totiž na to „povedanie" je treba niekoho, kto „počúva."  A možno ten, kto potrebuje pomoc, už ani nevládze povedať, že ju potrebuje... A  „muchy" v jeho blízkosti nemusia mať odvahu bojovať o človeka. A ak ju aj majú, nikto ich ešte nemusí počuť, hoci sa tvári, že ich "počuje"....

A tak mám dve možnosti. Naliať si v srdci plný pohár slobody a povedať, že od teraz ma osudy druhých nezaujímajú... alebo hľadať možnosť, ako sa naučiť počúvať tých, čo skrížili moje životné cesty a spolu s nimi bojovať o ľudskosť....

Nuž ktorú si asi tak vyberiem?

A či sa vzdám vo chvíli, keď mi niekto povie, že je v pohode a že všetko klape, keď cítim, že to tak nie je?

To ukáže čas...

Len viem, že jednoduchšia cesta a výrok, že každý má slobodu, je tá ľahšia... a v podstate vedie k ...................... (doplnte  si čo chcete)

Ešte aj dnes mám možnosť niekomu pomôcť spraviť krok vpred. Neostanem pri tom stáť ani ja, lebo ma to posunie s ním....

Vraj : "Radosť rozdávaním rastie"... a aj dnes máme príležitosť urobiť niekoho skutočne šťastným. Aj keď ho to bude bolieť....