Srdce, ľudia a džbány

Autor: Marcela Bagínová | 4.1.2012 o 15:53 | (upravené 4.1.2012 o 16:16) Karma článku: 12,67 | Prečítané:  1041x

  Pri potulkách svetom stretávam ľudí. Niektorí sa smejú, iní plačú, alebo len tak hľadiac do diaľky prechádzajú chodníkom života.  Nuž čo ma do nich. Mám svoj život.... Alebo nie?  

 

Lenže.

Nepoznala by som ich mená či priezviská keby.... Keby mi nemali čo povedať do života.

Počnúc celebritami v televízii, a končiac dedkom, bývajúcim v drevenici na konci dediny. Hoci som ho stretla iba raz a to pred obchodom, kde som mu pomáhala zbierať rožky vysypané z tašky, niečo vo mne zanechal.

Je to stopa. Smer, ktorým môžem vykročiť.... a niečo sa aj naučiť.

A nielen to.

Zanechal vo mne aj pocit vďačnosti, akési lano, ktoré sa skladá zo špagátov pochopenia, vzájomného zdieľania a snáď i pomoci.

Každé stretnutie nás zbližuje a malo by nás aj spájať.... - omotať "pomyselným lanom."

Tak napríklad: Dano.

Človek, ktorý sa usmieva. Navonok. No keď prehovorí, cítiť z jeho života smútok. Rozbitá rodina, strata práce a sklamania... zrady od ľudí, ktorým veril. A predsa kráča ďalej a snaží sa pomáhať iným. Tým, ktorí sú podľa neho na tom horšie ako on. Počúva bezdomovcov. Vybavuje im doklady a spolucíti s každým, kto niečo vážne v živote stratil.

 

Alebo Silvia.

Super dievčina. Modelka. Držiaca diétu a robiaca radosť svojim rodičom. Mysliaca na kariéru a hľadajúca. Bojujúca o trvalý vzťah s mužom.  Doteraz každý končil zatvorenými dvermi s názvom rozchod. Ich buchnutie preniká hĺbku jej srdca až po špik kostí.

Nuž, Silvia si hovorí, že možno na siedmy krát sa to podarí. A ani sama nevníma, že kdesi stratila svoju hodnotu... Občas sa sama seba pýta, či je šťastná. No nahlas neodpovie. Aspoň nie pravdivo.

Hoci navonok o tom nikto nepochybuje. Za to by ste dali aj tisíc eur v presvedčení, že by ste vyhrali stávku.

A ešte Filip.

Má okolo štyridsiatky a vravia o ňom, že je „svätý" muž. „Svätý" preto, že neprotestuje, keď si o neho iní utierajú topánky a špinia jeho dobré meno. Sám seba presviedča, že nič zlé neurobil... že je všetko v poriadku. Lenže bremeno nepravdy prináša so sebou aj bremeno pohŕdania. A teda aj straty priateľov, či ľudí, ktorí rešpektujú jeho osobnosť.

Ak niečo z moci svojho úradu vo firme neschváli, jeho zamestnanci zaklopú na iné dvere a pri dosahovaní cieľov použijú okľuku. "Keď to nejde tu, pôjde to inde" - povedia si a buchnú dverami.

Filip má v podstate smolu... že je šéf a chce plniť zákony tam, kde ich vedľajšia firma viac menej ignoruje.

Tak sa jeho noci menia na samotu. A únava mu bráni vymýšľať nové stratégie pre svoju firmu... Nevládze. Potrebuje oddych. A má strach.

Prišiel už o dobré meno. A nechce prísť o status „dokonalosti" a „služby." Chce stáť vo svojej firme a o tom, čo prežíva, povie len muchám na stene. Aj tie mu chceli pomôcť a začali bzučať. Prileteli do kancelárie jeho nadriadeného a vybzučali, aby vyprosili pre Filipa pomoc.

No keď prišiel nadriadený, aby vysondoval čo a ako, zdá sa, že Filip zmobilizoval všetky sily a keďže si uvedomil, že ostatní sú na tom horšie ako on, a teda nemôže robiť problémy, vstúpil do role dokonalosti. Návšteva sa skončila. A nadriadený je spokojný... A Filip? Pripravený a niesť bremeno samoty a choroby ďalej.... Uvidíme dokedy...

 

A mohla by som pokračovať ... píšuc príbeh za príbehom, a meniac mená, pretože ľudské cesty sa často podobajú na tie naše.

Niektorí mi hovoria: „Nehas čo ťa nepáli a nevšímaj si tých druhých. Veď ty nie si ich spasiteľ."

Uznávam. Spasiteľ naozaj nie som. Ale som človek. Človek, ktorý nemôže životom kráčať sám. A som si istá, že títo ľudia by nezakopli o mňa, keby mi nemali čo odovzdať, a keby som ja nemala splniť nejakú úlohu v ich živote.

Každý kto má srdce, objaví v ňom dva džbány a jeden pohár. Džbán zodpovednosti a džbán slobody. Je na ňom, čo si naleje do pohára. No ak chce piť kvalitný nápoj, musí to byť vyvážené.

Nikdy nemôžeme slobodu zakryť za tekutinu typu: „Veď ak ho niečo trápi, nech povie. Je dospelý."

Totiž na to „povedanie" je treba niekoho, kto „počúva."  A možno ten, kto potrebuje pomoc, už ani nevládze povedať, že ju potrebuje... A  „muchy" v jeho blízkosti nemusia mať odvahu bojovať o človeka. A ak ju aj majú, nikto ich ešte nemusí počuť, hoci sa tvári, že ich "počuje"....

A tak mám dve možnosti. Naliať si v srdci plný pohár slobody a povedať, že od teraz ma osudy druhých nezaujímajú... alebo hľadať možnosť, ako sa naučiť počúvať tých, čo skrížili moje životné cesty a spolu s nimi bojovať o ľudskosť....

Nuž ktorú si asi tak vyberiem?

A či sa vzdám vo chvíli, keď mi niekto povie, že je v pohode a že všetko klape, keď cítim, že to tak nie je?

To ukáže čas...

Len viem, že jednoduchšia cesta a výrok, že každý má slobodu, je tá ľahšia... a v podstate vedie k ...................... (doplnte  si čo chcete)

Ešte aj dnes mám možnosť niekomu pomôcť spraviť krok vpred. Neostanem pri tom stáť ani ja, lebo ma to posunie s ním....

Vraj : "Radosť rozdávaním rastie"... a aj dnes máme príležitosť urobiť niekoho skutočne šťastným. Aj keď ho to bude bolieť....

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?