Si brzda

Autor: Marcela Bagínová | 21.12.2011 o 19:10 | Karma článku: 13,83 | Prečítané:  2423x

Dnes som brázdila po obchodnom centre. Oči zabodnuté v papieri, na ktorý som si poctivo napísala, čo nám ešte treba kúpiť k štedrej večeri. Zdalo sa, že úlohu, som úspešne splnila a vybrala som sa ku pokladni. V tom som si všimla istého pána, ktorý platil o „uličku" ďalej a so záujmom si ma obzeral....

 

Stretli sme sa pri východe z OC. Ešte raz si ma premeral pohľadom a spýtal sa: „Ty si ma už nepamätáš, však?"

Nuž pre mňa nič neobvyklé a tak som sa priznala, že si ho naozaj nepamätám.

„Ale ja si ťa pamätám," pokračoval. „Chodili sme spolu do cirkevného zboru. A ty si nás zradila." Vychŕlil zo seba a jeho predtým milý pohľad akosi potemnel. Bolo mi jasné, čo bude nasledovať....

(Mimochodom, o cirkevnom zbore, ktorý spomínal Maroš, som už jeden blog písala. Má názov Prechodný pobyt v sekte.)

„Si brzda Božieho požehnania," spustil svoj monológ a sršal nenávisťou voči všetkému, čo bolo inak ako chcel on. „Vy všetci, ktorí ste neuverili v Boha a neslúžite mu, tak ako sa má, budete zatratení..." Hučal a snažil sa mi vysvetliť, že aj ja patrím k pohanom, ktorí sú na ceste do pekla... Veď som zradca.... A nepatrím do spoločenstva, ktoré si vyvolil "pravý" Boh....

Mala som sto chutí zmiznúť. Ale nedalo mi to. „Nerob tu prosím ťa cirkus. Je to trápne." Vyletelo zo mňa ako šíp hnevu. A na môj údiv to zabralo.

Nuž ani rehoľné sestry nie sú stále iba milé a dobré a nenechajú si sypať na hlavu blato ohovárania, osočovania a neviem čo ešte....

„To čo je? Ty si ešte aj drzá?" pokúsil sa o ďalšie moralizovanie. „Ty máš byť taká a taká... a máš počúvať všetkých, ktorých ti Hospodin poslal do cesty. A .... vieš, že keď si z nášho spoločenstva odišla, nedopadne to dobre... Prežívaš utrpenie, a to je znakom prekliatia... Boh ťa trestá za to, že si to spravila..."

Všimla som si, že niekoľko ľudí sa pri nás len tak mimochodom zastavilo. „Prosím ťa, upokoj sa. Ak chceš, môžeme ísť von a porozprávať sa." Vyšli sme. No ani čerstvý vzduch a poletujúci sneh ho nepresvedčil, aby prestal zosielať blesky z neba na toto naše hriešne pokolenie.

A pritom sa to začalo celkom nevinne. Mali sme šestnásť, sedemnásť  rokov a veľa ideálov. Vtedy do našich životov vliezlo zopár ľudí, ktorí mali na nás čas.

Viac času ako naši rodičia a pomáhali nám riešiť naše vážne „puberťácke" problémy. Stali sa našimi priateľmi, ktorí po tom, ako si získali dôveru, nám začali rozprávať o živom Bohu. A tak sme zašli ku nim... do ich spoločenstva... Kde sme sa modlili... a neustále počúvali, že iba „oni" sú vlastníkmi pravdy. A že ak chceme byť šťastní... musíme ostať u nich...

Každý, kto vyznáva inú vieru, je Bohom prekliaty a našou úlohou je za každú cenu ho priviesť k spáse. Najskôr samozrejme ľudským prístupom, láskou, tou pozemskou - pomocou, trávením času, zdieľaním starostí i radostí... a potom, keď sa „chytí" -treba ho  naočkovať  Bohom....

No čím viac som chodila do tohto spoločenstva, tým viac otázok sa vo mne vynáralo... a odpoveď som dostávala vždy tú jednu a istú: „To je v tebe nečistý duch... musíme sa za teba modliť, aby si bola očistená. Aby si mala zjavenie... a bolo ti všetko jasné..." Lenže to zjavenie neprichádzalo...., nemohlo. Namiesto neho prichádzal strach z prekliatia...

A mala som šťastie... Šťastie v tom zmysle, že som vtedy stretla človeka, ktorý mal tiež na mňa čas a snažil sa mi odpovedať na moje otázky...

Jedného dňa som sa rozhodla od nich odísť. Nebolo to síce ľahké, ale šla som držiac sa za ruku človeka, ktorý ma mal rád.... Je tomu už dosť rokov na to, aby na mňa zabudli. No pravda je iná... Pamätajú si ma...

Rovnako ako Maroš, ktorý nenašiel v sebe silu, aby odišiel....

Teraz  je z neho muž, ktorý je posadnutý strachom a za všetkým vidí zlo. Celou svojou bytosťou sa bojí, že ľudia nepôjdu do neba. A aj on sám bude zatratený, ak vynechá zhromaždenie svojho spoločenstva, kde mu stále vtĺkajú do hlavy, že iba ten kto vytrvá v zbore a v úpornom hlásaní viery v Krista bude spasený....

Je presvedčený, že ak sa pri  krájaní jablka náhodou porežete, nejde o vašu  nešikovnosť, ale o boží trest. Boh totiž nechce žiadnu krv... a ak vám ju dá, tak vám tým chce povedať, že ste synmi, či dcérami zlého.

Ak sa usmejete nad jeho slovami, vyvádzate ho do vývrtky, pretože ste pohania, ktorí si nechcú otvoriť srdce pre Božie slovo a zmeniť svoj život.

Maroš je plný svojich predstáv a už nie je schopný otvoriť sa pre nové názory. Za všetkým vidí svojho Boha a jeho hroziaci prst... Ani on sám si nie je dosť istý, či príde do neba, lebo to sa dozvie až na poslednom súde. Nuž chodí a presviedča. Kričí a hromží... a pritom jeho srdce je plné bolesti a prázdnoty.

Ale o tom už v svojom cirkevnom zbore nehovorí. Nemôže. Tam prichádza aby sa posilnil. V nenávisti voči iným ľuďom... a nezáleží na tom, či sú veriaci alebo neveriaci. Tam sa modlí, aby si ho ten jeho Boh vyvolil... a aby cez neho obracal a uzdravoval ostatných... Rovnako ako jeho Boh obrátil a "uzdravuje" na slovo jeho pastora.

Moje vyslobodenie prišlo, keď mi zazvonil mobil. Musela som ísť.... Odchádzala som so smútkom. Bolo mi ľúto, že určité spoločenstvá, či sekty chytajú ľudí do svojich sietí práve takýmto spôsobom... Navonok z nich robia šťastných a požehnaných ľudí... a pritom no vnútri sú to „stvorenia plné bolesti a strachu..."

Myslím, že si nezaslúžia náš výsmech...... ale obyčajnú ľudskú pomoc...

Vraj nadobudnutá dôvera, premáha strach... a pomáha začínať znova....

Nuž Maroš, ostatné veci sú na tebe.... ale poviem ti, inšpiroval si ma k napísaniu knihy....

Ozaj, čo robíte, keď stretnete takýchto „presvedčivých sektárov?"

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?