Chladné objatia

Autor: Marcela Bagínová | 16.6.2011 o 14:23 | Karma článku: 11,88 | Prečítané:  2210x

Prinútila ju. Presvedčila, že nemôže byť stále doma. Musí vypadnúť. Aspoň raz za týždeň, aspoň cez víkend.... Nechcela však o tom ani počuť. Ak súhlasila, tak iba preto, aby mala od nej pokoj.

 

Mala za sebou náročný týždeň. Aj keď iný ako ostatné. Spolu so susedou chodila do kostola. Chodila.... Ani sama nevie prečo.

Musela? Chcela? Nie. Nebolo to z presvedčenia a ani z lásky ku katolíkom. Bolo to zo zvedavosti.

Smiala sa, keď jej suseda zvestovala, že ich nový farár považuje za negramotných vo viere. Hoci ho nepoznala, cítila k nemu odpor. Ešte tam nebol ani rok a už v jej malom pokojnom mestečku, kde každý dával každému pokoj zorganizoval akési „misie". A postaral sa aj o to, aby sa v každej schránke objavil leták s programom, podobný tým z reklamy.

Pohŕdala ním. Misie sa v jej myšlienkach uberali do Afriky, k tým, čo nevedia písať a čítať. Nevedela ich nijako priradiť k svojmu mestu a ku katolíkom, ktorí sa modlili a každú nedeľu sa poctivo uberali do kostola.

Spomínala na toho starého farára, ktorého deti na ulici familiárne oslovovali „Padre". Neorganizoval žiadne cirkevné seansy, ale keď sa stretli, vždy ju pozdravil. A aj keď nebývala hneď vedľa neho, volal ju „suseda". Hoci ju v kostole nikdy nevidel, vždy s ňou prehovoril pár slov. Nechcela tam chodiť. A ak náhodou šla okolo, ostala stáť vonku. Nie. Nemohla doň vstúpiť.

Jednoducho Boh bol pre ňu výmyslom histórie, strašiakom, za ktorého sa skryje všetko svinstvo sveta. Ak počula, že o ňom niekto hovorí ako o Láske alebo ako o Otcovi, mala chuť vraždiť. Keď nie nožom či pištoľou, tak aspoň slovom.

Nenávidela slovo: „otec." Aj keď si toho svojho pamätala iba matne. Bil ju a nielen ju, ale aj jej súrodencov a mamu. Deň keď sa nevrátil domov z práce a potom ani z cintorína, slávila ako víťazstvo nad storočnou vojnou.

A nenávidela aj slovo „priateľstvo." Keď chodila na strednú, myslela si, že je to tá najperfektnejšia vec na svete. Ale potom prišla zrada. Jej kámoška odišla do kláštora. Spomína si na bolesť, ktorú vtedy cítila. Cíti ju aj teraz. Napriek tomu, že niekoľko rokov s ňou nekomunikovala. Nenávidela ju a spolu s ňou všetkých katolíkov. Šliapačov vzťahov, ktorí sa v mene boha tešia z bolesti tých, čo ostávajú sami.

Chcela na ňu zabudnúť. No nepodarilo sa. Stretli sa. Ona, ako samotárka nemohla obísť len tak mníšku. Chcela ju najskôr opľuvať a povedať zopár teplých slov, ale keď sa pozrela do jej tváre, niečo sa v nej zlomilo. Dohodli sa, že nebudú baviť o veciach z druhého sveta, a že si občas posedia pri káve.

Už to prvé stretnutie bolo hrozné. Vylievala vedro svojich nespracovaných citov a vykydla ich na mníšku. Čakala boj, obranu, mantinely, ale prišlo niečo iné. Balzam na ranu s menom: „Chápem ťa." Neprelepený výsmechom ani pohŕdaním. Skôr preniknutý súcitom a bolesťou, ktorá sa musí jednoducho niesť.

Zrazu objavila novú výzvu, akýsi prísľub alebo nádej, že teraz je ten čas, aby kedysi super kámošky boli blízko seba a pomáhali si na ceste života.

Ešte stále sedela v hojdacom kresle. Čakala na ňu. Čakala na zvonenie, na pieseň, ktorá oznamuje príchod hosťa.

Premýšľala nad udalosťami uplynulých hodín. Každý deň videla statných chlapov, od najmenšieho po najväčšieho, ako sa gúľajú v hnedých sutanách do kostola a späť. Považovala ich za bláznov, ktorí nie sú schopní si založiť rodiny a ktorí sa realizujú tak, že poúčajú druhých.

Aj to nahlas povedala. Svojej mníške, ktorá je na tom inak ako oni. Je normálna... a stará sa o všetkých, ktorí to potrebujú... Cíti, že sa nemôže starať o jedného chlapa a tri deti... Je spisovateľka a písanie jej zaberá horu času.... To chápe...

Sú ľudia, ktorí potrebujú pre rozvoj svojich talentov celé more a nestačí im malá loď... Ale títo „sutanovci", ktorí prichádzajú ako páni nad dedičným podielom a vyhlasujú obyvateľov mesta za akýchsi princov, či princezné, patriacich Bohu sa jej nepáčili. Boli smiešni... mimo reality.

„Do kelu" - buchla päsťou po ratanovom stole a cítila, ako v nej kypí hnev. „Prečo celý týždeň, večer čo večer chodila počúvať tých hnedáčov, kapucáčov...?" Zaťala päste.

Nechcela si priznať, že to pevné, na čom stál jej život narazilo na trhlinu. „Tá ťava suseda."- špúlila pery a svoj pohľad zabárala do dverí. Keby nie ona, mohla by ostať doma. Nič nepočúvať. Nič neriešiť a hlavne nestrácať čas s tými, s tými „vtipkármi", čo za každou piatou vetou povedali niečo zábavné.

Možno tam chodila práve preto. Za týždeň sa jej „humoristicko - satirický repertoár" rozrástol o peknú zbierku. „Toto je jediné, čo môžem hodnotiť, ako pozitívne." - zamrmlala si sama pre seba a ani si nevšimla, že v rukách žmolí papier s programom práve končiacich sa misii.

Niekto zaklopal. Mníška. Od nej jedinej čakala, že ju bude presviedčať o účinnosti  misijného zápalu tých hnedo - sutanovcov. Nestalo sa tak.

Ona jediná ju šetrila od akýchkoľvek morálnych a náboženských kázaní. K životu na fare sa nevyjadrovala. O Bohu nerozprávala. No  predsa ju k nej niečo priťahovalo. Chápala ju, pohanku, ktorá bojuje o svoj život. A nevadili jej, ani tie najvyberanejšie slová z jej slovníka.

Vstala. Z vešiakovej steny strhla kabelku. „Už idem."- zakričala, keď klopanie na dverách naberalo na intenzite.

„Som zvedavá, či tí chlapi vôbec vedia spievať." - povedala namiesto pozdravu a vykročila na schody. Už rok nechodí výťahom. Nepotrebuje ho. Chce byť sama. Viac premýšľať a to sa jej lepšie robí, keď je v pohybe.

„Tak to sa presvedčíme obe."- zasmiala sa mníška a nasledovala ju v behu po schodoch.

Cítila, že chce pred niečím ujsť. Ale ona, jej kámoška z detstva, ktorá sa tu zjavila, keď jej je ťažko, to nebola. Chcela sa skryť pred myšlienkami, bolesťou, prítomnosťou a vôbec.... pred slovami tých hnedosutanovcov.

Celý týždeň tí chlapi hučali do mikrofónov, že má byť „božou princeznou". Väčšiu hlúposť ešte nepočula. Nemôže byť „princeznou", teda niekým, kto prijíma dary... musí byť silnou ženou, kráľovnou, vládkyňou, ktorá sa ničím a nikým nedá zlomiť...

„Počkaj, kam letíš?"- smiala sa mníška a svojimi dlhými šatami nechtiac zametala schody. Zastavila sa až vonku a podala jednoduché vysvetlenie: „Potrebovala som sa prebehnúť."

Kráčali po chodníku. Slnko sa na nich škerilo a posledné lúče opieralo o ich tváre. „Nechápem načo tam s tebou idem."- vyprskla a zahľadela sa na mníšku. „No tak ja neviem... Možno preto, že som ťa pozvala na koncert. Ale ak nechceš, tak sa môžeš vrátiť."

Mníška tú poslednú vetu vyslovila pre istotu. Vedela, že slovo „kapitulácia" nemá v živote tejto ženy miesto. Nezmýlila sa.

„Nie. Nevrátim sa. Idem. Ak to bude o ničom, odídem." Rozhodnutie padlo a za ním bolo počuť iba rázne kroky po chodníku.

Boli na mieste. Kulturák na počudovanie nezíval prázdnotou. Ozýval sa smiechom. Na stoličkách posedávali mladí i starí. „Ostaneme vzadu."- zaznelo príkaznícky a mníška zacítila jej dotyk. Držala ju za ruku. Bola spotená...

Posadili sa. Hneď skraja, aby sa dalo ujsť, keď bude treba. Ešte niekoľko krát sa okolo nich prehnali tí „hnedosutanovci". Občas zapískali mikrofóny. A keď boli všetci zladení, koncert sa mohol začať.

Sedela tam ako pečiatka. Nevládala sa smiať. Netlieskala. Nepočúvala zvuky gitár ani prenikavé kvílenie ústnej harmoniky. Cítila iba mníškinu prítomnosť. „Do...."- pomyslela si niečo neslušné. „Mohla sa na mňa vykašľať. Nemusela sa so mnou zapodievať...  Prečo to robí? Čo chce."- vŕtala sa vo svojom vnútri a snažila sa nájsť aspoň troška logické vysvetlenie. Nenašla ho.

V duchu sa preniesla ku stretnutiam, kedy obhajovala svoje názory. Odsudzovala, nadávala na cirkev i na farárov. Obviňovala boha za vojny, za všetko zlo i za nešťastie, čo sa na ňu lepí od mala.... Za toto všetko čakala najmenej facku, alebo výkrik. Čakala, že mníška, ktorá všetko darovala Najvyššiemu sa otočí a prestane sa s ňou rozprávať. Nechá ju na pokoji. No čím viac protestovala, tým viac pociťovala úľavu. Jej mníška ju iba počúvala. Počúvala a neodsudzovala... Áno, to bolo to pravé orechové. Neodsudzovala.

Doteraz ju odsúdil každý. Jej otec pre ňu nemal pekné slovo, mama ju vyhodila z domu hneď keď skončila školu, opustil ju frajer a aj dieťa, ktoré s ním čakala. Teda nie, bolo to inak. Ona sa vedome a dobrovoľne rozhodla opustiť dieťa - ešte skôr ako sa narodí... No netušila, že ak to urobí, tak ono ju nikdy neopustí. A tak svoju samotu bude vždy prežívať v spoločnosti toho neviditeľného krpca, ktorého by radšej uvidela v stave viditeľnom.

Aj toto o nej mníška vedela. Jediné čo jej na to povedala, bolo, že aj táto kaša sa môže premeniť na požehnanie a na dobro... Že Boh si hriechom poslúži k tomu, aby ju ešte bližšie pritiahol k láske.

Pozrela sa pred seba. Ten najmenší z  hnedáčov sa hral na vianočný stromček. Poskakoval po javisku a v ruke držal lano, ktoré obopínalo jeho sutanu. Na začiatku týždňa hovoril cez kázeň verejne o svojom otcovi. Nebol to žiadny anjel. Zraňoval ho a viac veril akejsi veštici ako... Ten chlap si to pamätá a rozpráva o tom. Nie preto, aby svojho otca ponížil, ale preto, že ho niečo naučil...

Teraz tu tancuje a smeje sa. Teší sa zo života a hovorí o Bohu ako o milujúcom otcovi. Spieva. A v tejto chvíli musí priznať, že vôbec nie falošne.

Páči sa jej. No nie jeho telo, ale niečo v ňom. Jeho vnútro. Je také isté, ako má mníška. Jej mníška. Pretože iné nepozná a ani ich nechce poznať.

On, malý kapucín berie gitaru a hovorí, že bude spievať ... Zahundre niečo o tom, aby mu nezhasínali svetlo a prizná sa, že zabúda. Občas aj vlastné texty. A potom spustí:....

Nechaj Pane plynúť život môj ak chceš ty, nech necítim zimu z duchovných objatí, nezdráham sa podísť, zdvihnúť a držať tiaž, nech vyšliapem schody tam, kam ty odchádzaš."

Po prvých slovách jej začali po chrbte prechádzať zimomriavky. Melódia sa jej zarývala do kože. Akoby bola výkrikom jej vlastného vnútra alebo existencie, ktorú ona sama pokladala za život.

Vedela, že nič nemá vo svojich rukách. Ani deň ani noc. Ani jeden vzťah. Každý, každučký, ktorý chcela držať v rukách sa rozpadol. Zanechal v jej živote rany. Bojovala oň, ale nemalo to zmysel. Bol to veterný boj s bolesťou, ktorý viedol do hlbín depresie.

Keď sa vzdala svojej kámošky mníšky, keď mala pocit, že si to vybavila s celým nebom aj so všetkými svätými a rozviedla sa s nimi, keď prestala na nich myslieť a žila si po svojom.... mníška sa vrátila a spolu s ňou aj čas, kedy nechtiac a búriac sa, otvárala svoje srdce.

Cíti, ako ju oblieva pot. Je slaný rovnako ako slzy. No nie je až tak nepríjemný ako zistenie, že nič nemá v rukách. Že láska sa v jej živote nemeria sexom, ani počtom mincí či papierových bankoviek obetovaných na charitatívne účely. Nejde ani o to, čo robí pre ľudí, ktorí sa na ňu po čase aj tak vykašľú...

Omotalo ju niečo nelogické. Niečo, čo sa nedá zapísať do matematických vzorcov, ktoré tak milovala, lebo jej pomáhali pevne stáť na zemi.

Toľko krát si myslela, že milovala...  A bola aj milovaná. Pochopená. Prijatá od iných. A pritom to vždy skončilo chladom, zimou, ktorá ju prenikala do špiku kostí. Nie. Takúto lásku nikdy nechcela a ani ju nechce. Lenže keď príde a začne na chvíľku hriať, hneď zabudne na to, čo bude potom a vrhne sa do  nej ako plavec do bazéna. Ťava. Áno, uznáva, že je nemúdra. Naivná. Naletí hocikomu len preto, že si myslí, že je ten pravý.

A vo chvíli, keď cíti chlad, ostane stáť. Zamrzne a chce, túži, ostať so svojou bolesťou sama. Takto sa potrestá a presviedča sa, že má čo chcela. Tak jej treba. Ani jej len nenapadne ísť so svojim sklamaním za niekým. Hanbí sa.

Keď už nevládze sama so sebou, tak o ňom porozpráva svojmu neviditeľnému spoločníkovi, ktorý už mohol mať tri roky. Jemu to môže byť jedno. Je rovnako čierny ako jej srdce. Pretože je mŕvy.

Sú chvíle keď ho nenávidí ale aj tie, keď ho nekonečne miluje a prosí ho o odpustenie, za to, že mu nedovolila, aby sa objavil na zemi.

Vzdychne si. Pozrie sa v pravo. Mníška nič netuší a pospevuje si tiež. Nie, nie je sama. V poslednom čase rozpráva o tom čo ju .......... ,  a je toho veľa. Niekedy čaká, že jej staronová kámoška stratí nervy... ale doteraz sa tak nestalo. Vždy jej povie, že sa za ňu modlí, ale nikdy nepovie čo.

Aj ona sa kedysi pokúšala modliť a verila tomu, v čo veria sutanovci, ale vo chvíli keď im starý farár tlačil do hlavy kaleráby o tom, že boh je ako ich tatko doma, zavrela svoju náboženskú kapitolu života. Veď farár mal vždy pravdu a to pre ňu, ako pre dieťa znamenalo, že Boh je alkoholik, bitkár, používa oplzlé slová a k tomu trestá. Nechcela ho....

Prudko sa postavila a vybehla do vestibulu. Začula za sebou kroky. Bola to mníška. Čakala haldu otázok, ale neprišla ani jedna. Iba súcit, teplý dotyk dlaní a obyčajné slová: „Neboj, bude to dobré. Poď, ešte chvíľu ostaneme."

Vrátila sa. Bez slova. Už dávno bolo po piesni s chladnými objatiami... a hoci na javisku bolo veselo, po jej tvári stekali slzy. Nebránila sa im. Neutekala. Cítila, že ju niekto premohol a nechcela mu dať meno. Dovolila, aby sa jej dotýkal. Aby ju miloval. Usvedčoval z hriechov ale i z lásky. Bola si istá, že ju neodsúdi a to aj napriek tomu, že vie o všetkých jej zraneniach. Hoci všade okolo nej sa ozývala hudba, a bol hluk, jej myseľ a srdce jasne formulovali túžbu jej života: ... byť milovaná, taká aká som. So všetkým, čo mám... s chybami, s hnevom...."

Otvorila oči. Mníška ju ešte stále držala za ruku. Tí chlapi v hnedom, spievajúci, tancujúci a tešiaci sa už neboli takí strašní, nepochopiteľní a nenormálni ako pred hodinou. Videla ich inak... Nechali sa viesť. Možno aj oni sa popálili na „láskach života", a chceli hľadať tú, ktorá ich nikdy nesklame. Tú, ktorá sa práve teraz dotýkala jej srdca. Tú, ktorá neodsudzovala, nepripomínala hriechy ale presviedčala o odpustení. A možno práve oni sú tu na to, aby ľuďom hovorili, že takáto láska existuje, žije a dáva jej právo, aby bola princeznou....

V tom niekto z javiska vyzval všetkých hnedosutanových do tanca a ešte k tomu aj farára a mníšku. Tá vstala a šla. Odtancovala si celú pieseň o svadbe v Káne a potom sa spokojne vrátila na miesto. Až teraz sa presvedčila o tom, že je fakt normálna. Že je to tá istá „kámoška", s ktorou šúchala lavice na strednej. A predsa bola iná...

Koncert sa blížil k záveru... Pretrela si oči. Makeup nevydržal nápor a svoje stopy zanechal aj na dlaniach. „Som ako strašidlo." - pomyslela si a zašepkala to aj mníške. „To nevadí. Hlavne že patríš Jemu." - usmiala sa. Neprotestovala. „Môžeme už ísť? Lebo ak sa rozsvietia svetlá, tak sa ma všetci zľaknú." usmiali sa. Ticho vstali a odišli. Makeup celkom zmyli a ona vo svojej prirodzenej kráse, s vráskami i s pehami, kráčala po chodníku. Bez slova, vediac, že niekedy viac sa povie v tichu.

„Môžeš ma dnes nechať samú?"- spýtala sa, keď prišli pred panelák. Mníška prikývla. Rozumela samote s Neznámym a vedela, že iba On sa môže dotknúť niektorých vecí. „Keby niečo, napíš alebo zavolaj..."

„Jasné, a ty mi zožeň tie chladné duchovné objatia.... budem si spievať." Mníška sa usmiala. Odišla a ponorila sa do tichého letného večera s istotou, že Boh sa dotýka aj tých, ktorí ho najmenej čakajú...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?