Ulovené srdce

Autor: Marcela Bagínová | 3.6.2011 o 18:01 | (upravené 3.6.2011 o 18:25) Karma článku: 11,47 | Prečítané:  1766x

Sú príbehy o nás... o tom, ako vieme manipulovať s druhými i o tom, ako zabúdame, že človek, ktorý stojí vedľa nás má okrem povinností aj práva. Aj toto sa stáva... a stojí to za zamyslenie

 

Sedela na recepcii. Na obrazovke monitora sa pred ňou mihotali mená a priezviská hostí, čísla izieb, adresy i telefóny. To všetko pre prípad, že by sa niekto rozhodol opustiť hotel iba tak, bez zaplatenia, alebo ak by nedaj bože došlo ku krádeži či k vražde.

Za každým menom  sa skrýval originálny príbeh. Niektorých klientov poznala osobne. Chodili tu pravidelne a vždy chceli jednu a tú istú izbu. Svoju. Každá z nich skrývala verejné tajomstvo. A ona - recepčná - ich poznala viac ako sto, možno aj dvesto, alebo tristo. Ale  nie preto, že by špehovala. Počula ich od ľudí sediacich v bare, ktorý nebol oddelený ani stenou.

A tak či chcela alebo nie, okolo jej uší putovali ľúbostné historky, hádky, rozvody, finančné machinácie i vyhlásenia, že žena je iba tovar, čo v sebe skrýva potenciál pre uspokojenie druhého.

Slová ako priateľstvo, láska, city... sa okolo nej premieľali ako krehké vajíčka na bežiacom páse a končili rozbité a pošliapané niekde hlboko v nej. Väčšinou boli iba hračkou v rukách dospelých mužov a žien. Keď sa už dosť nahrali prišiel čas, aby ich odhodili a vysmiali sa im priamo do očí.

Mlčky sa pozerala pred seba. Prsty sa jej kĺzali po klávesnici. Z diaľky sa ozývala známa pieseň. Bola jej príšerne známa. Pripomínala jej zvláštnu

minulosť a bolestnú prítomnosť. Zvierala ju. A ona lapala po dychu. Chcela sa ukryť.

Zatvorila oči. Tóny jej nedovolili spať. Ušla do svojej najhlbšej komnaty, ktorú volala svätyňa. Na to miesto, kde človek pustí jedného, alebo najviac dvoch pozemských tvorov. Nie preto, že by tam nebolo dosť priestoru, ale sú tam ukryté poklady. Je tu tajomstvo, ktorému nerozumie ani ona, ale túži si ho chrániť a objavovať s niekým, komu verí..., s niekým pri kom si je istá, že ňou nepohrdne, aj keď sa dotkne jej rán. Ostala chvíľu stáť. Zmätená. Ešte stále niekde za ňou, a asi aj v nej, zneli slová, ktorým tak dlho a klamlivo verila: „Potrebujem ťa."

Bolestne si vzdychla. Mal to byť úsmev, ale jej srdce sa nevládalo smiať. Skôr naopak. Chcelo plakať. No bola v práci. Musela sa usmievať, musela slúžiť, musela byť dokonalá. Dokonalá? Áno, aspoň navonok. Veď aj tak nikomu nezáležalo na jej svätyni. Na tróne jej života, na mieste, kde sa rozhodla, že si bude budovať raj. Všetko tam bolo zničené. Iba vietor zostal. Ten, ktorý spieval: „Potrebujem ťa." a hnal ju do života a aktivít.

Nechala sa ním oklamať. Slúžila. Pomáhala. Hľadala každú nitku, ktorou by mohla posilniť, či utužiť priateľstvo a pozvať do svojho srdca lásku. Tak veľmi o ňu stála, že ani nezbadala, ako sama v sebe súhlasí s putami otroctva.

Sama na vlastnej koži zakúsila, že ľudia lovia iných ako ryby. Ak ich chytia, vychvaľujú sa nimi. Ukazujú svoj úlovok. „Priatelím sa s tým a tým.... Robí pre mňa to a to..." A potom, keď sa s nimi pohrajú, pochvália, pustia ich do vody... Ale to už si ryba dávno zvykla na vzduch  a začala dôverovať rukám, ktoré ju držali.

Zdá sa jej, že po celom tele cíti chlad vody. Oklamaná, sklamaná, blúdi a v duchu pláva v hlbinách. Hľadá samú seba... Alebo niekoho, s kým by sa mohla podeliť o svoje rany.

Strhne sa. Zhlboka sa nadýchne. Existujú skutočné priateľstvá? Také, pri ktorých rybár chytí rybu nie preto, aby sa ňou chválil, ale preto, aby ňou obdaroval iných. Aby z nej čerpal silu, aby sa z nej tešil...

Mlčí. Nie je si istá, či na tomto svete žije človek, ktorý by nič od nej nechcel. Človek, ktorý nehľadá výhody zo vzťahu, ale žije ho, preto že ho žiť chce. To je ono. Konečne si pomenovala to, čo sa skrývalo v jej svätyni pod stolom.

Áno, na vzťah musia byť dvaja. Rybári. Každý drží na udici srdce toho druhého. Ak ho pošpiní, ak sa ho dotkne, ak ho zviera iba preto, že ho potrebuje a nie preto, že ho má rád, zatvára ho do väzenia.... do stavu tmy a bolesti, ktorá nemá meno. A ešte je k tomu hluchá a nemá.

Je to žalár istoty, že uväznený je dobrý iba vtedy ak plní priania druhého.

Ak však poprosí, požiada o objatie, či pomoc... prichádza prázdno... Darmo sa pokúša niečo vysvetliť. Darmo sa snaží pochopiť. Bolesť sa stupňuje. Prázdnota rozpína. Slová hádok otvárajú nové cesty.

A ona, žena, sediaca za počítačom a poznajúca príbehy ľudí sa musí znova rozhodnúť, ktorú z nich si vyberie. Či tichú, bolestnú, na  ktorej sa stotožní s tovarom, potrebným pre druhého, aby sa mu žilo ľahšie. Alebo tú, ktorá jej pomôže vyskočiť z väzenia a časom vleje odvahu poupratovať vo svätyni.

Po líci jej steká slza. Slza za minulosťou, kde sa cítila zviazaná slobodou. Dnes vie, že to bolo naopak - jej status sa volal: slobodná zviazanosť. Sama to dovolila. Sama sa vyhlásila za záchrankyňu sveta, za spasiteľku človeka, za chlieb, ktorý má sýtiť a robiť skvelé meno priateľom. Nie, nemá právo niekomu niečo vyčítať, aj keď sa cíti ako handra na utretie topánok.  Vybrala si sama.

Hlavu si vloží do dlaní. Dýcha zhlboka... Ešte viac ponorená do svojej svätyne... Do svojich rúk berie pošliapanú dôveru a lásku.... Obe sú jemné ako zrnká piesku. Sú také krehké, že má strach ich držať dlhšie.

Púšťa ich. Vracia sa von. A akoby z diaľky sa ozýva jej jediný spoločník posledných dní. Mobil. Zvoní. Kvíli. A žobroní o jej záujem.

Mrkne na dispej. Je tam jeho číslo. Číslo šliapača, číslo toho, ktorým sa nechala spútať. Už mesiac nepočula jeho hlas. Zneistí. V mysli sa jej vynorí otázka, čí má dosť síl, aby s ním znova v pokoji prehovorila. Prečo jej volá? Chce sa spýtať ako sa má, ako sa jej darí? Alebo zasa niečo potrebuje? Mlčí. Zviera pery a keby tým nenarobila veľký rozruch, hodila by mobil za hlavu.

A predsa chce. Tuší, že má. Stláča tlačidlo a prijíma hovor. Tri, dva, jedna štart.

„Ahoj"- ozve sa z druhej strany. Jemne a pokojne. Ako vždy keď niečo potreboval. „Ahoj." - odpovie ona a mlčí. Nevie, čo má povedať a v duchu sa modlí, aby s ňou chcel volať len tak, bez priania, ktoré by mala splniť...

„Ako sa máš?" Nasleduje otázka, na ktorú je ľahko odpovedať jedným slovom. Zmestí sa zaň viac ako polovica citov z veľkého emocionálneho kruhu. „Dobre. V pohode. Ďakujem za opýtanie. A tebe sa ako darí?" Odráža podanú vetu a čaká, čo bude. Odpoveď podobná tej jej. A potom konštatovanie s pokusom o údiv: „Si ku mne taká chladná, tvrdá. Prečo?"

Znelo  to ako rachot gilotíny. Či naozaj netuší? Nevníma? Nevidí? Nedošlo mu to...

Sebec! Zaváhala. Má sa pustiť cestou citov? Ukázať mu rumovisko svätyne? Nie. Neurobí to. Bojí sa jeho výsmechu. Sarkazmu. Tvrdosti, ktorú vyčítal jej samej.

Už mesiac spolu nekomunikujú, a on nič nepochopil. Nezavolal, nespýtal sa, čo prežíva, čo má proti nemu... Nechce ju ochraňovať, keď jej je zle. Tak o čo tu ešte bojovať. On vidí svoju cestu a na nej je ona iba jeden  z prostriedkov...

Nemýlila sa. Nepotreboval vysvetlenie a hneď prešiel k veci. „Potrebujem ťa." Povedal. A ona zahorela nenávisťou. „Potrebujem, aby si pre mňa spravila niečo... ty to máš raz dva, ja sa s tým budem trápiť týždeň." Argumentoval. No ona si to prekladala po svojom. A znelo to. „Potrebujem využiť tvoje dary a teda aj teba... a mať viac času pre seba a pre seba a pre seba.... a znelo to, ako ozvena prichádzajúca z diaľky."

Keby neuplynul mesiac, v ktorom bola hodená do hĺbky svojej svätyne, usmiala by sa a povedala „Jasné, spravím." Ale teraz nemohla. Za ten čas sa trápila s vecami, ktoré on zvládol raz dva, no jej to trvalo oveľa dlhšie. Bojovala o svoje miesto na zemi a hovorila si, že zvládne všetko, čo sa jej postaví do cesty. Maľovala steny, kosila trávniky.... potila sa a pripadala si ako blázon. No cítila, že to, čo ju bolí a tlačí je život. Život so všetkým čo v sebe skrýva.

Tušila, že prichádza jej veľká chvíľa. Musí sa vzoprieť. Nie v hneve. To nie. Láska, ktorú darovala, nedovolí nenávidieť. Ale môže sa pokúsiť o nemožné.

Jemne si vzdychla: „ Si šikovný, zvládneš to. Verím tomu." - povedala bez irónie a snažila sa, aby jej hlas znel aspoň trocha povzbudivo. „Ale, mne to bude trvať dlho, kým ty.... ja ťa potrebujem." Zaťala päste. Nie je žiadnou vecou, ani MP3 prehrávačom, ani jedlom, ani jeho obľúbeným oblečením...

„Nie,"- povedala pokojne. „Mne tiež veľa vecí nejde ľahko, ale musím ich zvládať. Taký je život, skús to aj ty. Určite sa ti to podarí."

Zmeravela. Niečo zapraskalo. Akoby sa otvorila stará škatuľa a na jej tvár sa vykotúľal úsmev. Dokázala to. Povedala mu svoje prvé :Nie.

Nie preto, aby ho zranila, ale aby mu ukázala, že existuje niečo viac, ako to jeho „ja ťa potrebujem", že existuje - a v to stále ešte dúfa - priateľstvo a láska.

Nečakal to. Rýchlo sa rozlúčil a skončil hovor. Pozrela nad seba, či tam náhodou nebudú zalamovať ruky nebešťania. A či si nejaký svätý nebude na jej adresu písať čierny bod. „Neurobila dobrý skutok." No nič nevidela.

Cítila však, že je pri nej niekto, koho pred niekoľkými rokmi odprevadila tam hore a kto ju nikdy neopustil. Nehovoril nič. Iba sa usmieval a ubezpečoval ju, že Boh (v ktorého sa snaží veriť) jej rozumie. Že žena tu nie je preto, aby sa snažila udržať vzťahy, ani preto, aby bola handrou a slúžila iným - snáď aj v bohu milých veciach.

Je tu preto, aby nechala iných, aby v nej objavili jej vnútornú krásu. Aby im pomohla rásť tým, že bude zjemňovať ich srdcia. Nemusí slúžiť, aby bola milovaná. Ale musí byť milovaná, aby mohla slúžiť.

Cítila prítomnosť svojho anjela, ktorý mal pred tým ľudské telo. Nikdy jej nič  nevyčítal. Smiali sa spolu. Rozprávali. Keď nemohol hýbať rukami, kŕmila ho koláčom. Dovolila mu nazrieť aj do svätyne. Nič tam nepošliapal, ba dokonca oprášil to, čo bolo zapadané prachom. Bol dobrý a ona vie, že ten Najvyšší si ho zavolal hore, lebo už mohol byť jeho Anjelom. A teraz ju uisťoval o tom, že je to tak dobré... a že nikto nemá právo od nej žiadať, aby sa rozdávala.

„Čo tu ešte robíte?"- vyrušil ju šéfov hlas. Pozrela sa naňho a potom na monitor. Jej pracovná smena dávno skončila. „Prepáčte, nejako som sa zamyslela." Snažila sa ospravedlniť a nevedela v očiach skryť svoj zmätok. Vstala a hádzala do kabelky veci zo stola. Kľúče, peňaženku, mobil...

Šéf stál a chápavo kýval hlavou. „Nič sa nestalo. Chcem, aby ste vedeli, že máte právo na smiech i na slzy. Toto je základné právo každého života."

Jeho slová ju hriali celou cestou domov. Má právo... a nemá voči právu povinnosti...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?