Ublížil ti môj odchod do kláštora?

Autor: Marcela Bagínová | 10.3.2011 o 22:02 | (upravené 10.3.2011 o 22:16) Karma článku: 17,02 | Prečítané:  13436x

  Pýtam sa, pretože som si pred chvíľou prečítala príbeh o opustenom otcovi zo Žiliny, ktorý je zúfalý. Veď jeho dcéra sa z jedného dňa zbalila a už jej nebolo. Vraj ušla do kláštora.  

 

Spomenula som si na rozhovor s pred niekoľkých rokov so svojim otcom. Aj ja patrím medzi tých „habitových", ktorých niektorí opľúvajú, alebo hádžu do nich kamene, či slová, nevhodné na tomto blogu opakovania.

Sedeli sme vonku. Bolo leto a ja som sa po dvoch rokoch vrátila na tri dni domov. Obzeral si ma a ešte stále neveril tomu, že ja - jeho jediné dieťa som sa rozhodla, či odhodlala, či čo sa to vlastne stalo..., byť jednou z rehoľných sestier./ nie mníšok/. Sedel a ako riadny chlap, nemohol prísť k slovu.

„Hneváš sa mňa?" - spýtala som sa, a pozrela som sa mu do očí. Vždy som to tak robila, keď som chcela, aby mi neklamal. Aby povedal, čo si myslí a nemohol slová zabaliť do „chlapských rečí virtuálneho sveta." Neodpovedal. Iba zhlboka vzdychol a položil otázkovú kartu navrch:

„Si tam šťastná?"

Rozumela som. Veľmi dobre. Tešil sa na vnúčatá. Chcel sa tešiť z mojich škôl. Chcel stáť pri mne a veril, že raz keď už nebude vládať budem pri ňom stáť a....  Jednoducho, že budem stále tu. Ja. Jeho jediná dcéra.

Vo svojom vnútri bojoval so sklamaním, pretože nič z toho, čo si predstavoval sa nenaplnilo. Jeho viera, pretože akosi aj on chodil do kostola sa otriasala v základoch a jediné, na čo sa v prvých týždňoch po mojom odchode zmohol boli výkriky k Bohu: „Prečo? Prečo si mi ju vzal? Prečo? Prečo si to urobil...." Jeho bolesť, bolesť rodiča od ktorého odchádza jediné dieťa kričala z jeho tela i z jeho očí... Statočne to zakrýval za aktivity ale aj napriek tomu ostalo v jeho živote prázdno.

„Áno, oci som. Aj keď mi veľmi chýbaš." - povedala som, a hodila som sa mu do náručia.

„Vieš, že sa môžeš kedykoľvek vrátiť?" - spýtal sa a v tej chvíli sa prestal hanbiť za svoje slzy. Prikývla som.

„Miláčik, nerozumiem, prečo si Boh musel vybrať práve teba, ale chcem, veľmi chcem, aby si bola šťastná." Jeho slová, jeho objatie, jeho prítomnosť bola pravdivá. Dodávala odvahy a ja som v tej chvíli vedela, že môj otec ma má rád.

Hoci to bolo pre neho ťažké, nikdy ma nenútil ísť po ceste, ktorú si pre mňa vysníval. No nikdy z tej mojej cesty nezišiel... Stál pri mne, pokiaľ to bolo možné... Pomáhal mi. A aj keď sme sa nemohli často vidieť, využil každú možnosť aby prišiel hoci len na chvíľu.

Iste veľa krát premýšľal nad tým, prečo jeho dcéra, jedináčik, ktorej dával všetko a ktorá bola viac menej niekoľko rokov ateistkou, odišla do kláštora. Pýtal sa ako sa dá spojiť šport, karate, korčuľovanie s habitom. Ako sa dá spojiť veselosť s mlčaním... Ako sa dá spojiť svet za „múrmi kláštora" s tým, čomu sa hovorí „normálny život."

.... Každý otec by bol čudný, keby sa to nepýtal...

Na niektoré otázky už pozná odpoveď. Dal mu ich čas. Niektoré na ňu ešte čakajú... ale jedno je isté. Jeho dcéra pozná jeho bolesť a je si istá jeho láskou.

On zasa vie, že to čo robí, je to, čo ju napĺňa a čo pomáha rásť druhým. A dcérino šťastie napĺňa aj jeho samého.

Odchod do kláštora  nie je záležitosťou úteku - ale povolania. Tak ako mnohí cítia, že si majú založiť rodinu, tak niektorí začujú v sebe hlas: „Poď za mnou."  Ak idú, nie všetci to pochopia... Ale sú aj takí, ktorí im v ich rozhodnutí nechávajú slobodu....

Verím, všetkým rodičom, ktorým dieťa odišlo do kláštora, že to pre nich nie je ľahké. Môžu sa búriť, nadávať, zatrpknúť, ale nič nezmenia na láske, ktorú cíti dieťa voči nim....

 

Keby Jankin otec zašiel za svojou dcérou a spýtal sa jej, ako sa má, čo robí... urobil by oveľa viac, ako keď svoju zatrpknutosť vylieva do plným prúdom do médii http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/8996/dcera-vstupila-do-klastora-jej-otec-je-zufaly.html

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?