Aj dnes som si vypočula nejeden sľub.
Stretla som dievčatko Maťku - z detského domova.
Poznáme sa a poznám aj jej rodinku.
Keď mala dva roky, vzali ju jej matke (otec je neznámy), pretože pre alkohol, krádeže a rôzne iné väčšie či menšie delikty sa nemohla postarať o svoje dieťa.
Na otázku : „Ako sa máš?“ – nasledovala nadšená Maťkina odpoveď :
„Vieš, cez Vianoce som bola doma... pri mamke a povedala, že ona po mňa príde. Hneď vo februári... A ja už nebudem bývať v Domove.... “
Snažila som sa jej vysvetliť, že to nebude pre maminu až také ľahké prísť, pretože nemajú domček a najskôr sa musí prestať kamarátiť s alkoholom...
Okrem toho by mamina nemala brať cudzie veci (teda kradnúť) a ešte musí byť istý čas v jednom dome (nápravno-výchovný ústav – alebo väznica)....
Malá sa však nedala. „Moja mamka mi to povedala a ona po mňa príde....“
Nechcela som jej povedať, že to nie je možné. Že mamina klamala....
Cestou domov som sa pýtala sama seba: Oplatí sa niečo sľubovať, za cenu toho, že niekoho potešíme, keď vopred vieme, že sa nám to nepodarí splniť...?
Sľuby sú naozaj univerzálna strava....
Nakŕmime nimi deti, dospelákov...
A prijímame ich od priateľov, rodiny, politikov, či kolegov....
Sú „našim každodenným chlebom...“
Len škoda, že nás nenasýtia....
Prinesú do nášho života prievan sklamania a nedôvery....
Myslím na malú Maťku. Mamka vo februári nepríde. Jej radosť sa skončí... A ona?
Do svojho, bez tak už doráňaného vnútra si zapíše ďalší bod:
„Klame... budem si dávať pozor a neuverím všetkému, čo povie...“
Nesľubujme, len preto, aby iní mali radosť...
A ak niečo sľúbime, skúsme to za každú cenu splniť....